Rád templárov

Templársky kríž

Rád templárov (oficiálny názov Pauperes commitiones Christi templique Salomonis - Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho) bol stredoveký vojensko-mníšsky rytiersky rád, ktorý v roku 1119 založil francúzsky rytier Hugo de Payens. Prioritnou úlohou Rádu bolo ochráňovať kresťanských pútnikov zo Západu na cestách po Svätej Zemi. Rád bol násilne rozpustený a neskôr, roku 1312 aj oficiálne zrušený. História Rádu dodnes vyvoláva mnoho nezodpovedaných otázok, neobjasnených záhad a Templári sú zdrojom najúžasnejších legiend.

Počiatky Rádu

Kráľ Balduin odovzdáva Šalamúnov chrám Hugovi de Payens a Gottfriedovi zon Saint-Omer

Počiatky Templárského rádu sú dnes pomerne málo známe. V súvislosti s problematikou vzniku Rádu existuje niekoľko teórií, ktoré sa do značnej miery rozchádzajú. Najpravdepodobnejšou je verzia, že v roku 1119 sa niekoľko hlboko veriacich a bohabojných mužov, pod vedením francúzskeho rytiera Huga de Payens a jeho blízkeho priateľa Gottfrieda zo St. Omeru prisľúbilo Bohu, že budú slúžiť Kristovi. Títo muži boli odhodlaní žiť podľa mníšskych pravidiel a bez osobného majetku. Ich hlavnou povinnosťou bolo ochráňovať kresťanských pútnikov zo Západu na cestách po Svätej Zemi. Jeruzalemský kráľ Balduin II., ktorý uvítal túto iniciatívu, Rádu poskytol za obydlie časť svojho paláca, ktorý údajne stál na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu. Jedným z hlavných impulzov pre vzniku Rádu mal byť lúpežný prepad, ktorý sa uskutočnil na Veľkú Noc roku 1119, pri ktorom lúpežné bandy zaútočili na dav približne 700 kresťanských pútnikov na ceste z Jeruzalemu k Jordánu.

Podľa jednej z najčastejších legiend o Templároch, v prvých 9 rokoch svojej existencie Rád zahŕňal iba 9 členov. Prakticky to však bolo iba ťažko predstaviteľné. Číslo "9" malo pre Templárov symblolicky výraz ( Deviatka je 3-násobkom Svätej Trojice, deviatka je svätým číslom rádu anjelov, ale aj aj číslom, ktorým sa končí každý číslený rád, čo malo symbolizovať aj neúplatnosť).

V prvých rokoch svojej existencie Templári zaznamenali iba veľmi skromné úspechy. Z tohto obdobia pochádzajú záznamy o archeologickej aktivite Templárskeho rádu v tzv. Chrámovej hore - vrchu, na ktorom stál pred rokom 587 pred Kr. Šalamúnov chrám, na vrchu, ktorí si prví templári zvolili za svoje pôsobisko. Podľa Starého zákona sú práve tieto miesta považované za miesta uloženia Archy zmluvy, resp. na tomto mieste sa poslednýkrát uvádza Archa, ktorá tu mala byť ukrytá pred blížiacimi sa babylonskými vojskami. Templári sa okrem tejto činnosti zaoberali aj štúdiom starých hebrejských textov a kabaly (židovskej mystiky).

Aby Rád templárov nabral na svojej vážnosti, opodstatnenosti a prestížnosti, podnikol Hugo de Payens v rokoch 1127-1131 cesty po európskych kráľovstvách. V tomto období "návratu", začínajú o Templároch kolovať prvé legendy, hovoriace o tom, že objavili bájnu Archu zmluvy a legendárny Svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri. Predovšetkým za účelom naverbovania nových členov, navštívil Hugo de Payens najmä Francúzsko, Anglicko, a dostal sa až do Škótska. Na týchto cestách získal od kráľov a miestnej šľachty štedré dary pre Rád. Tieto dary mali skôr povahu polí, domov, viníc, oblečenia pre rytierov, než peňažný charakter.

Roku 1129 sa uskutočnil koncil v Troyes, výsledkom ktorého bolo oficiálne pápežské uznanie a požehnanie Rádu templárov a schválenie Pravidiel Rádu.

Pravidlá Rádu

Na koncile v Troyes, ktorí sa uskutočnil 13. januára 1129 za prítomnosti pápežského legáta, vysokých cirkevných predstaviteľov a zástupcov Rádu templárov bol okrem iného, prijatý aj súbor 79 Pravidiel Rádu templárov, ktorými sa členovia bratstva museli prísne riadiť.

Pravidlá Rádu obsahovali najmä tieto povinnosti:

• Povinnosť zložiť sľub chudoby (Členovia Rádu nesmeli vlastniť akýkoľvek majetok, majetok Rádu bol spoločným vlastníctvom všetkých jeho členov)
• Povinnosť zložiť sľub čistoty (Členovia Rádu žili v celibáte, nesmeli dokonca pobozkať ani vlastnú sestru, či matku)
• Povinnosť modliť sa sedemkrát denne (ak boli rytieri priveľmi unavení, nemuseli o polnoci vstávať k modlitbe)

Templárska pečať

• Členovia Rádu mohli jesť mäso 3-krát do týždňa s výnimkou piatku, ako dňa, kedy sa povinne postí
• Členovia Rádu nemohli nosiť dlhé vlasy a dlhé fúzy
• Členovia Rádu nemohli nosiť topánky so zahnutými špičkami, rôzne ozdoby na odeve, či príliš dlhý habit (pre ostatných stredovekých rytierov boli tieto veci pomerne bežné)
• Členovia Rádu sa nemohli účastniť na poľovačkám a rôznych lovoch, s výnimkou lovu na leva (levy ako dravé šelmy častokrát ohrozovali samotných pútnikov)
• Členovia Rádu jedli spoločne, pri jedle sa nerozprávali, ale počúvali čítanie náboženských textov
• Právo nosiť typický biely habit s červeným templárskym krížom, mali iba tí členovia Rádu - rytieri, ktorí mali urodzení pôvod a Rádu sa upísali na celý život (ostatní členovia ako napr. pešiaci a služobníci nosili čierne alebo hnedé plášte)
• Každý rytier Rádu mal k dispozícii 3 kone a sluhu, ktorí sa mu o ne staral
• Každý rytier Rádu bol povinný zabezpečiť a kontrolovať dobrý stav svojich koní a svojej zbroje, a to najmenej 2 krát denne
• Členovia Rádu sa 1 krát do týždňa stretávali vo svojich administratívnych centrách, za účelom vyspovedania sa z hriechov (Členovia Rádu sa tu vyznávali zo svojich hriechov, prosili o odpustenie a príjmali tresty za svoje prehrešky)

Dôvody vylúčenia z Rádu

Najčastejšími dôvodmi, pre ktoré mohol byť člen Rádu z bratstva vylúčený bolo najmä:

• Zatajenie majetku osobitného významu, ako napr. zlato, striebro alebo iné druhy platidiel (ak sa po smrti člena Rádu, takýto majetok, ktorý ukrýval a nepriznal, nesmel byť tento člen pochovaný na cintoríne, ale jeho telo bolo pohodené psom)
• Útek z bitky (kým pešiak alebo služobník, ktorí stratil zbraň, mohol utiecť z boja bez toho, aby tým poškodil svoju povesť a česť, rytier, zranený alebo nie, musel bojovať dovtedy, kým nedostal rozkaz na ústup)
• kacírstvo
• sodomia

Pápežské buly a templárske privilégia

V roku 1139 vydal pápež Inocent II. bulu Omne Datum Optimum (každý dobrý dar), ktorou najmä:

• vzal Rád templárov pod ochranu samotného pápeža (Templári podliehali priamo a výlučne pápežovi, ktorý ako jediný mohol prejednávať a rozhodovať o obvineniach proti nim)
• podriadil Rád výlučne samotnému pápežovi (Templári boli nezávislí od kráľov, šľachty, ale aj od regionálnych cirkevných úradoch)
• priznal Templárom právo prisvojiť si všetok majetok a korisť, ktorú získali v boji s nepriateľmi Kristovými
• priznal Templárom právo samosprávy (Templári si svoje administratívne záležitosti spravovali sami, vrátane voľby veľmajstra Rádu)

V roku 1144 vydal pápež Eugen III. bulu Milites Templi (Rytieri Templu), ktorou veriacich nabádal k tomu, aby Templárom poskytli všetko, čo len budú môcť. V nasledujúcom roku 1145, Eugen III. bulou Militia Dei (Rytierstvo Božie) potvrdil Rádu templárov právo budovať vlastné kostoly a príjmať do svojich rádov riadne vysvätených kňazov, ktorí o to prejavia záujem a preukážu sa súhlasom svojho biskupa.

Zánik rádu

Filip IV. sa prizerá upaľovaniu templárov

Ohromné bohatstvo rádu začalo lákať francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1268–1314), ktorý mal finančné problémy a prinútil pápeža Bonifáca VIII., aby rád rozpustil. Ten to však odmietol, nápomocný sa mu preto stal jeho nástupca Klement V. (vtedy sídliaci v Avignone (avignonské zajatie)). Filip IV. poveril svojho ministra Nogareta a inkvizítora Francúzska Ymberta, aby tajne zhromaždili všetko, čo by mohlo skompromitovať templársky rád. Obžaloval ich, že na miesto Krista uctievajú boha Bahometa. V noci z 12. na 13. októbra 1307 (povera v negatívny piatok trinásteho vznikla vďaka tomuto dňu) boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a ich majetok skonfiškovaný. V zajatí sa ocitli aj veľmajster Jacques de Molay spolu so svojím zástupcom Hugom de Perraultom. Mnoho templárov bolo obvinených z kacírstva a upálených. V októbri roku 1311 sa zišiel koncil vo francúzskej Vienne, ktorého sa zúčastnilo okolo 300 biskupov z Anglicka, Francúzska, Škótska, Talianska, Uhorska a ďalších katolíckych krajín, väčšina biskupov sa postavila proti návrhu, aby bol rád odsúdený a zrušený. Keď sa na koncile objavil kráľ Filip IV. s oddielom ozbrojencov a dal najavo, čo očakáva od koncilu, biskupi sa podriadili návrhu Klementa V. a 22. marca 1312 bol rád oficiálne zrušený. Súd s predstaviteľmi rádu (veľmajster Jacques de Molay, vizitátor Francúzska Hugo de Perrault, majster Normandie Geoffroi Charnay a majster v Aquitanii Godefroi de Nocnville) sa uskutočnil v marci 1314 pred chrámom Notre-Dame, kde boli verejne odsúdení a 18. marca 1314 aj upálení (na ostrove Ile-des-Javiaux, na rieke Seine v centre Paríža).

Podľa objavených dokumentov o vatikánskom vyšetrovaní templárov, boli templári uznaní za nevinných a pápež sa snažil o ich oslobodenie. Kráľ ale potreboval ich majetky.^{[chýba zdroj]}

Legendy o ráde

Podľa legendy veľmajster Jacques de Molay tesne pred svojou smrťou preklial francúzskeho kráľa, ministra i pápeža a všetkých povolal, aby sa do roka zodpovedali zo svojich činov pred Božím súdom. Všetci traja prekliati zomreli ešte v ten istý rok.

Od rozbitia rádu kolujú legendy o poklade templárov, ktorý vraj videli ľudia v predvečer útoku na rád odvážať na povozoch z Templu, o flotile 18 lodí v La Rochelle, ktorá zmizla bez stopy, a mnoho iných legiend.

Vo väčšine krajín bolo templárom umožnené prestúpiť do iných rádov, v Portugalsku sa v roku 1319 dokonca len premenovali na Kristov rád.

Motto templárov - Žalm 115

Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam (po slovensky: Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv).

Literatúra o templároch

• • Barber, Malcolm: Noví rytíři, Argo; 2007
  • Barber, Malcolm: Proces s templáři, Argo; 2008
  • Barrett, David V.: Tajné spolky. Pravda o templářích, zednářích a jiných organizacích, Metafora; 2010
  • Černý Václav (ed.): Templáři, křižáci a kacíři ve starých francouzských kronikách, Academia; 2009
  • Fraleová, Barbara: Templáři, Argo; 2009
  • Fraleová, Barbara: Templáři a Kristův rubáš, Argo; 2011
  • Haad, Michael: Templáři. Fakta a mýtus, Slovart; 2011
  • Holečková, Marie - Machart, Karel: Templáři v zemích českých králů - Čechy, Nakladatelství MH; 2009
  • Holečková, Marie - Machart, Karel: Templáři v zemích českých králů - Morava, Nakladatelství MH; 2010
  • Hopkins, Marylin: Řád templářů. Historické souvislosti a mystické vazby, Svojtka & Co.; 2007
  • Charpentier, Louis: Mysterium templářů, Argo/Půdorys; 2006
  • Mann, William F.: Templářské meridiány, Volvox Globator; 2009
  • Nicholson, Helen: Templáři 1120 - 1312, Computer Press; 2008
  • Phillips, Graham: Templári a archa zmluvy, Remedium; 2006
  • princ Michael z Albany - Salhab Walid Ami: Templáři a tajná moudrost islámu. Neznámé dějiny svobodného zednářství, Grada; 2010
  • Ried, Piers Paul: Templáři, BB Art; 2001
  • Sanello, Frank: Templáři. Boží bojovníci, ďáblovi bankéři, Brána; 2004
  • Sean, Martin: Templáři. Vzestup, moc, pád a mystéria templářských řytířů, Grada; 2009
  • Sora, Steven: Stratený poklad Templárov, Remedium; 2006
  • Sterneck, Mervyn: Dějiny templářskeho řádu, Půdorys; 2004
  • Wasserman, James: Rytíři templu - Ilustrovaná historie řádu, Area; 2007
  • Wasserman, James: Templári a Asasíni - Nebeskí bojovníci, Remedium; 2007
  • Berry, Steve: Templářské dědictví, Domino; 2006
  • Newman, Sharan: Skutečný příběh Templářu, VÍKEND s.r.o.; 2009

Pozri aj

• • Zoznam veľmajstrov Rádu templárov
  • Križiacke výpravy do východného Stredomoria

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rád templárov