Şanlıurfa
Şanlıurfa | |
Urfa, hist. Edessa | |
mesto | |
Pôvod názvu: Jadro názvu Urfa je starého sýrskeho pôvodu - ܐܘܪܗܝ (Orfa)/gr. Urhai, predpona sanli - slávna, mesto obdržalo v 20. storočí za jeho odpor voči európskym veľmociam počas kemalistickej revolúcie) | |
Štát | Turecko |
---|---|
Región | Juhovýchodná Anatólia |
Okres | Şanlıurfa |
Nadmorská výška | 477 m n. m. |
Súradnice | 37°9′30″S 38°47′30″V / 37,15833°S 38,79167°V |
Rozloha | 3 668,76 km² (366 876 ha) |
Obyvateľstvo | 2 031 425 (2018) |
Hustota | 553,71 obyv./km² |
Primátor | Zeynel Abidin Beyazgül (AKP) |
Časové pásmo | VEČ (UTC+2) |
- letný čas | VELČ (UTC+3) |
Poloha mesta v rámci Turecka
| |
Wikimedia Commons: Şanlıurfa | |
Webová stránka: [1] | |
OpenStreetMap: mapa | |
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Şanlıurfa (v 20. storočí Urfa, staršie historicky aj Edessa, arab. ar-Ruha; kurd. Riha; arm. Ուռհա) je mesto v dnešnom Turecku. Mesto je správnym centrom rovnomennej provincie, ktorá na juhu susedí so Sýriou. V meste pôsobí futbalový klub Şanlıurfaspor. Populácia v meste je rôznorodá, mesto obývajú Turci, Kurdi, Arabi, Sýrčania i Arméni. Pre Arménov má mesto veľký význam preto, že práve v Edesse bolo vytvorené arménske písmo.[1] Podnebie v meste je teplé, teploty v lete zvyčajne dosahujú úroveň 39 °C. Zimy bývajú studené a vlhké, sneženie je sporadické.
História
[upraviť | upraviť zdroj]Starovek
[upraviť | upraviť zdroj]História mesta siaha až do čias starovekej Asýrskej ríše a v tomto období viackrát menilo svojich vlastníkov. Pôvodne mesto nieslo názov Orfa, či Urhai v gréckej variante. Počas vlády Seleuka I. bolo mesto premenované na Edessu podľa rovnomenného mesta v gréckej Macedónii a tento názov prevládal i v priebehu stredoveku. Okrem neho sa dočasne používal aj názov Antiochia na Kallirhoe.[2] Po rozpade Selukovskej ríše sa mesto stalo hlavným centom arabského kráľovstva Osroéné. Kráľovstvo bolo nárazníkovým štátom medzi Perziou a Rímom. Darilo sa tu rozvoju kresťanstva. Podľa legendy v Eusebiovej kronike zo 4. storočia sa kresťanstvo v Edesse rozšírilo za vlády kráľa Agbara V. Čierneho (40 – 50)[3][4] vďaka Tadeášovi z Edessy. V neskoršom období bolo z mesta do Byzantskej ríše prinených viacero kresťanských artefaktov spojených s kráľom Abgarom - údajný list Ježiša kráľovi Abgarovi, či slávny edesský mandylion - Kristov obraz.[5] Následne sa kresťanstvo v krajine rozšírilo najmä za vlády Agbara IX. (179 – 212), keď a stalo favorizovaným vyznaním.[4][6] Edessa sa stala významným centrom kresťanstva a sídlom biskupa, v samotnom meste sa nachádzalo okolo 12 kostolov.. Významná bola aj edesská teologická škola, ktorú v roku 363 založili imigranti z Nisibisu a v meste pôsobilo viacero sýrsky píšucich autorov,[5] mimo iné Efrém Sýrsky, Afrahat, či Jozue Stylita.[4] V meste vznikol aj sýrsky preklad Starého zákona zvaný Pešita, či významné dielo Diatessaron. V roku 232 sem boli z Indie prenesené pozostatky apoštola Tomáša.
Samostatnosť Osroéné bola postupne stále viac obmedzovaná, na konci 2. storočia sa stalo klientským štátom Ríma s pravdepodobne v roku 214 bolo integrované Rímskou ríšou.[3] V roku 260 sa v blízkosti Edessy odohrala bitka medzi perzským kráľom Šápúrom I. a cisárom Valeriánom, ktorý bol v boji zajatý. Cesta z Edessy do Karrhae (Harranu) sa stala nešťastnou aj cisárovi Caracallovi, ktorý bol zavraždený.
Byzantská éra
[upraviť | upraviť zdroj]Podobne ako ostatné východné oblasti i Edessa sa v priebehu 4. a 5. storočia priklonila k východným verziám kresťanstva a z toho dôvodu bola edesská teologická škola pre jej nestoriánsku orientáciu v 5. storočí uzavretá.[4] Nová éra mesta sa začala za vlády Justiniána, ktorý mesto prestaval a premenoval na Justinianopolis.[7] Okrem časti Justiniánových hradieb však zo starovekého mesta zostalo len málo.[4] V roku 540 v meste vzniklo anonymné dielo Chronicon Edessenum (Edesská kronika). V roku 602 bolo mesto v rámci byzantsko-perzskej vojny obsadené Peržanmi, ktorí z mesta odviezli veľké množstvo cenností. Cisár Herakleios mesto v roku 628 od Peržanov znovu získal, avšak krátko na to bolo mesto po byzantskej porážke v bitke pri Jarmúku (636) v roku 639 obsadené Arabmi. Pod ich vládou mesto strácalo na význame až pokým nebolo za vlády Romana I. v roku 944 znovu dočasne obsadené generálom Jánom Kurkuom, ktorý z mesta do Konštantínopolu priniesol slávny mandylion.[5] Byzantská vláda nad mestom sa však dlhodobo neudržala. Na krátko sa do byzantských rúk opäť dostala v roku 1032, keď bola dobytá generálom Jurajom Maniakom. Ten do Konštantínopolu priniesol ďalšiu kresťanskú relikviu – list údajne napísaný samotným Kristom adresovaný legendárnemu kráľovi Abgarovi.[8] Byzancia Edessu však dlho udržať nedokázala a mesto v 11. storočí padlo do rúk Seldžuckým Turkom (resp. ich vazalom).
Križiacke a islamské obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Z rúk moslimov mesto vytrhli v roku 1098 križiaci prvej križiackej výpravy. Šlo o prvý križiacky štát a jeho vládcom sa stal neskorší jeruzalemský kráľ Balduin I., ktorého neskôr vystriedal Balduin II. (tiež sa neskôr stal jeruzalemským kráľom). Do rúk moslimov mesto znovu padlo v roku 1146. Táto udalosť sa stala podnetom pre vyhlásenie druhej križiackej výprave, mesto sa však kresťanom znovu získať nepodarilo.[5]
V nasledujúcom období sa majitelia Edessy viackrát menili (Zengíovci, Ajjúbovci, Rumský sultanát, Ílchanát, Mamelukovia, Akkojunlu a Safíjovci) až pokým mesto v roku 1517 nezískali Osmanskí Turci.[2] Spolu s osmanskou nadvládou sa v meste opätovne začal používať najstarší názov Urfa. Významným je opis mesta od Evliyu Čelabiho zo 17. storočia. V meste sa navýšila moslimská populácia a nachádzalo sa tu 22 mešít a tri madrasy. Mesto tiež bolo významným obchodným centrom na karavánovej ceste a nachádzali sa tu asi štyri stovky obchodov. Navštívili ho aj viacerí európski cestovatelia. Počet obyvateľov v 19. storočí bol okolo 50 000, z toho zaokrúhlene asi 40 800 moslimov.[2] Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa počet kresťanskej (najmä arménskej) populácie v meste ešte viac znížil pre masakry z rokov 1895 a 1915. Po prvej svetovej vojne malo byť mesto podľa zmluvy zo Sévres Turecku odňaté a bolo dočasne okupované Britmi a Francúzmi.[2] Proti čomu bojovali kemalisti. Nakoniec sa mesto podarilo udržať pre Turecko a jeho súčasťou je dodnes.
Pamiatky v meste a okolí
[upraviť | upraviť zdroj]- Edesský hrad je pôvodne antická stavba, nesie súčasnú podobu od prestavby Abbásovcami v roku 814.
- Abrahámovo jazero (Balikligöl), miesto, kde podľa tradície zapísanej v midraši Nimrod údajne hodil mladého Abraháma do rozpálenej pece za to, že sa odmietol zúčastniť na modloslužobníctve. Abrahám Božím zázrakom prežil a neskôr sa s Nimrodom stretol v boji a oslobodil svojho synovca Lota. Jazero sa nachádza na dvore mešity Halil ur-Rahmán vybudovanej Ajjúbovcami v roku 1211 a je obkolesené záhradami Gölbaši navrhnutými Merihom Karáslanom. V nádrži sú chované ryby (kapry), podľa moslimskej legendy ten, kto uzrie bielu rybu má otvorené brány nebies.
- mešita Rizvaniye, osmanský mešita z 18. storočia, nachádza sa poblíž Balikligölu.
- Ayn Zelíha, prameň v blízkosti historického centra.
- Veľká mešita, bola postavená v roku 1170 na mieste staršieho kresťanského chrámu prezývaného aj Červený kostol. Súčasťou mešity je aj studňa, v ktorej mal byť hodené Kristovo pohrebné oblečenie s jeho podobizňou (tzv. edesský mandylion). Súčasťou mešity je aj fontána Furuza beja.
- staroveké mestské hradby
- osem osmanských kúpeľov
- domy s pôvodnou lokálnou architektúrou
- Chrám Nevali Çori – neolitické osídlenie z obdobia 8000 p.n.l, v súčasnosti je pod vodou Atatürkovej nádrže, niektoré artefakty však boli premiestnené nad vodnú hladinu
- Göbekli Tepe (v preklade Pupočný vrch) – archeologická lokalita s najstarším známym chrámom na svete datovaný do 10. tisícročia pred n.l.
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Prameň Ayn Zelíha
-
Mešita Mevlid-i Halil
-
Mešita Mevlid-i Halil a panoráma mesta
-
Pevnosť Edessa
-
Edesský hrad spod svahu
-
Edesská pevnosť
-
Mešita Rizvaniye
-
Abrahámova nádrž s posvätnými kaprami
-
Abrahámovo jazero (nádrž)
-
Buluntu Külliyesi pri mešite Rizvaniye
-
Minarety a veža Sát
-
Panoráma mesta
-
Stará mestská ulica
-
Záhrady Gölbašı
-
Záhrady Gölbašı
Partnerské mestá
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Kerem Öktem. Creating the Turk’s Homeland: Modernization, Nationalism and Geography in Southeast Turkey in the late 19th and 20th Centuries [online]. 2013-11-09, [cit. 2019-11-03]. Dostupné online. Archivované 2013-11-09 z originálu.
- ↑ a b c d AL-RUHA In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. C.E. Bosworth, E. Van Donzel, W. P. Heinrichs, G. Lecomte. 2nd Ed. Vol. VIII. Ned – Sam. Leiden : BRILL, 1995. ISBN 90-04-09834-8. S. 589 – 593. (po anglicky)
- ↑ a b ABGAR In: Encyclopaedia Iranica [online]. [Cit. 2019-11-03]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e EDESSA In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 676.
- ↑ a b c d Edessa. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 139.
- ↑ Shahid, Irfan. Rome and the Arabs. 1984. Dumbarton Oaks. S. 109 – 112
- ↑ Evagrius Scholasticus, Hist. Eccl., IV, viii
- ↑ ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203 – 209.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Urfa na anglickej Wikipédii. O preklad ide v časti Pamiatky.