Bitka pri Sekigahare
| Bitka pri Sekigahare | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Obdobie Sengoku | |||||||||
 Obdobie Edo, zástena zobrazujúca bitku. | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| Vojská verné Hidejorimu Tojotomimu, veľa klanov zo západného Japonska | Vojská Iejasu Tokugawa, klany východného Japonska | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Micunari Išida, Terumoto Móri a ďalší | Iejasu Tokugawa a ďalší | ||||||||
| Sila | |||||||||
| 128 000 [1] | 75 000 | ||||||||
| Straty | |||||||||
| asi 9 000 mŕtvych Jošicugu Otani Tojohisa Šimazu |
asi 6 000 mŕtvych | ||||||||
| Ťaženia Iejasu Tokugawu |
|---|
| Okehazama - Kakegawa - Anegawa - Futamata - Mikata ga Hara - Jošida - Nagašino - Temmokuzan - Komaki - Nagakute - Sekigahara - Osaka |
Bitka pri Sekigahare (jap. šindžitai: 関ヶ原の戦い; kjúdžitai: 關ヶ原の戰ひ;Sekigahara no Tatakai, ľudovo známa ako Rozdelenie ríše (天下分け目の戦い, Tenka Wakeme no Tatakai), bola rozhodujúca bitka, ktorá prebehla 21. októbra 1600 a ktorá vydláždila cestu k šógunátu pre Iejasu Tokugawu. Hoci trvalo ešte ďalšie tri roky, kým Tokugawa získal a upevnil svoju moc nad klanom Tojotomi a daimjómi, Sekigahara je vo všeobecnosti považovaná za neoficiálny začiatok Tokugawského bakufu, poslednému šógunátu, ktorý vládol v Japonsku.
Bitka sa odohrala pri mestečku Sekigahara, ktoré sa nachádza v prefektúre Gifu. Vojská Iejasu Tokugawu bojovali proti vojskám vedeným Micunari Išidom, ktoré boli lojálne Hidejorimu, synovi Hidejošiho Tojotomiho. Obrat v bitke nastal, keď Hideaki Kobajakawa, ktorý bol na strane Išida, počas boja zradil spojencov. Hoci na začiatku boja stál Kobajakawa úplne bokom od bitky, nezúčastnil sa boja, Tokugawa nariadil svojim ašigaru strieľať na oddiely Kobajakawu, načo Kobajakawa začal bojovať na strane Tokugawu. Podľa zdroja [1] bolo nasadenie pechoty vyzbrojenej mušketami signálom pre Hideakiho k útoku na vojská Išida. V skutočnosti to bola zrada Kobajakawu, ktorá viedla k rozhodujúcemu víťazstvu Tokugawu a ukončila boje medzi Radou piatich starších.
Pozadie a zámienka
[upraviť | upraviť zdroj]Napriek tomu, že Hidejoši Tojotomi zjednotil Japonsko a upevnil svoju moc, jeho nešťastná invázia do Kórei významne oslabila moc klanu Tojotomi, ako aj ostatných verných, ktorí pokračovali v službe a podpore klanu po Hidejošiho smrti. Kórejska invázia tiež zhoršila pokračujúci konflikt medzi veliteľmi armády a úradníkmi Hidejošiho. Prítomnosť Hidejošiho a jeho brata Hidenagu prinútila obe strany obmedziť sa maximálne na hádky ale po ich smrti sa konflikty obnovili a rozvinuli do otvorených nepriateľských akcií. O klane Tojotomi bol známe, že vznikol z roľníkov. V dôsledku to, ani Hidejoši, ani nikto z jeho rodiny nemohol byť uznaný alebo akceptovaný ako šógun. Následná smrť Tošiie Maedu prerušila všetky spojenia a dôvody priateľstva medzi oboma stranami.
Najmä Kijomasa Kato a Masanori Fukušima verejne kritizovali úradníkov, obzvlášť Micunariho Išidu a Jukinagu Konišiho. Iejasu Tokugawa využil túto situáciu, naverboval a nasmeroval ich nevraživosť proti slabému klanu Tojotomi.
Začiatok
[upraviť | upraviť zdroj]Smrť Tošiie Maedu, posledného vazala Oda (Tokugawa ostal ako jediný žijúci spojenec a bývalý priateľ Nobunagu) znamenala, že už neostal žiaden ďalší protivník pre Iejasu Tokugawu, ktorý by mal vážnosť, hodnosť, reputáciu a celkový vplyv v rámci klanu Tojotomi. Z tohto dôvodu sa mnohí obávali, že Tokugawa uprie práva Hidejorimu Tojotomimu, ako Hidejoši Tojotomi urobil s právami Nobunaga Oda. Tieto obavy bolo obzvlášť evidentné medzi lojálnymi úradníkmi, ktorí podozrievali Tokugawu z podnecovania nepokojov medzi Tojotomiho bývalými vazalmi.
Nakoniec bolo odhalené údajné sprisahanie za účelom zavraždiť Iejasu Tokugawu, ktorého sa malo zúčastniť množstvo vazalov lojálnych Tojotomimu, medzi ktorými bol aj syn Tošiieho Maedu, Tošinaga. Boli obvinení z účasti na sprisahaní a donútení podriadiť sa Tokugawovej moci.
Kagekacu Uesugi, jeden z Hidejošim vymenovaných regentov, sa postavil proti Iejasuovi, aby si vybudoval svoju armádu. Keď ho Tokugawa oficiálne obvinil a požadoval, aby prišiel do Kjóta obhájiť sa pred cisárom, Uesugiho hlavný radca, Kanecugu Naoe reagoval protiobvinením, ktoré tak zosmiešnilo urážkami a osočovaním Tokugawu, že Tokugawa bol rozzúrený.
Na to Tokugawa povolal na pomoc rôznych prívržencov a viedol vojská na sever do útoku proti Uesugimu, ktorý bol obvinený Tokugawom z velezrady klanu Tojotomi. Micunari Išida sa chytil príležitosti, odpovedal na výzvu a vytvoril alianciu proti Tokugawovým prívržencom. Išida, v spolupráci s Jošicugom Otanim a Ekeiom Ankokudžim, sa zmocnil početných daimjóv a držal ich ako rukojemníkov v osackom hrade a postavil armádu do boja proti Tokugawovi. Táto západná aliancia bola oficiálne vedená Terumotom Mórim, ale Móri sa nezúčastnil boja.
Tokugawa potom nechal časť svojich vojsk, aby držali Uesugiho pod kontrolou a pochodoval na západ postaviť sa západným vojskám. Niekoľko málo daimjóv, najvýznačnejší bol Masajuki Sanada, opustili Tokugawskú alianciu, hoci viac-menej mali odpor voči Išidovi alebo zostali lojálni Tokugawovi.
Klan Tojotomi sa nezúčastnil na tejto bitke a ani sa oficiálne nepridal k žiadnej strane.
Bitka
[upraviť | upraviť zdroj]Išida, vo svojim sídelnom hrade Sawajama, sa stretol s Jošicugom Otani, Nagamorim Mašita a Ekeim Ankokudžim. Tu vytvorili alianciu a pozvali Terumota Móriho do jej čela.
Išida potom oficiálne vyhlásil vojnu Tokugawovi a 19. júla obliahol hrad Fušimi, ktorý bol obsadený Mototadom Toriim - vazalom Tokugawu. Následne západné vojská dobyli niekoľko Tokugawských základní v regióne Kansai. V priebehu mesiaca sa západné vojská presunuli do provincie Mino, kde sa nachádza Sekigahara.
Počas návratu do Eda, Tokugawa dostal správy o situácií v Kansai a rozhodol sa rozvinúť svoje vojská. Mal za spojencov niekoľko bývalých Tojotomiho daimjóv, ktorí boli v západnej armáde a tak rozdelil svoje oddiely a pochodoval na západ k osackému hradu. Hlavné vojská Iejasu Tokugawu pochodovali po Tókaidó, kým jeho syn Hidetada viedol inú skupinu cez Nakasendó. Hidetadové vojská však uviazli, keď sa pokúsili obliehať hrad Ueda, ktorý patril Masajukiovi Sanadovi. Hoci vojská Tokugawu mali okolo 38 000 mužov a ohromnú výhodu nad 2 000 mužmi Sanadu, neboli schopní obsadiť strategickú dobre bránenú pozíciu. Výsledkom bolo, že Hidetadové sily sa nedostali na bojové pole pri Sekigahare.
Vediac, že Tokugawa vedie svoje vojská na Osaku, Išido sa rozhodol opustiť svoje pozície a pochodoval na Sekigaharu. 15. septembra obe strany začali rozmiestňovať svoje sily. Východné vojská mali 75 000 mužov, kým západné 128 000.
Napriek tomu, že mali západné vojská obrovskú taktickú výhodu, Tokugawa však oslovil mnoho daimjóv na strane Išidu a sľúbil im léna a zhovievavosť po bitke, keď vymenia stranu. Toto viedlo časť západných veliteľov, ktorí držali kľúčové pozície k tomu, že zaváhali, keď boli tlačení, aby poslali posily alebo sa zapojili do bitku, keď už sa vyvinula.
Hidemoto Móri a Hideaki Kobajakawa boli dvaja takýto daimjóvia. Boli v takých pozíciách, že ak by sa rozhodli uzavrieť vojská Tokugawu, západné vojská by reálne obkľúčili Tokugawu z troch strán. Hidemoto Móri, nabudený sľubmi Tokugawu presvedčil aj Hiroie Kikkawu, aby sa nezúčastnil bitky.
Hoči Kobajakawa odpovedal na Tokugawa ponuku, ostal nerozhodný a neutrálny. Ako bitka naberala na intenzite, Iejasu Tokugawa nakoniec nariadil pešiakom strieľať z muškiet smerom na Kobajakawu a prinútiť vojská Kobajakawu pripojiť sa v bitke na strane Tokugawu. Vojaci Kobajakawu napadli pozície Jošicugu Outaniho, ktorý bol napadnutý silami Takatora Tóda. Vidiac tento akt zrady, západní generáli ako Jasuharu Wakisaka, Suketada Ogawa, Naojasu Akaza a Motocuna Kucuki ihneď zmenili stranu a zvrátili smerovanie bitky.
Západné vojská boli roztrieštené a velitelia roztrúsení a na úteku. Niektorí spáchali samovraždu (ako napríklad Outani), niektorí boli zajatí (napr. Išida, Koniši and Ankokudži) a ostatní sa mohli vrátiť do svojich domovských provincií (napr. Jošihiro Šimazu a Terumoto Móri).
Bitka mohla mať dopad aj na Hidejošiho, ak by jeho 15 000 spojeneckých vojakov nebolo naviazaných na pevnosť, v ktorej prečíslili nepriateľov 15 000 ku 500. Pevnosť patrila Fudžitakovi Hosokawovi.
Dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]
Iejasu Tokugawa prerozdelil zeme a léna zúčastnených. Vo všeobecnosti odmenil tých, ktorí mu pomáhali a zbavil pôdy, potrestal a vyhnal do exilu tých, ktorí bojovali proti nemu. Takto Tokugawa získal vládu nad množstvom území, ktoré kedysi patrili Tojotomimu. Micunari Išida, Jukinaga Koniši a Ekei Ankokudži boli verejne popravení. Vplyv a vážnosť klanu Tojotomi a zvyšku jeho lojálnych vazalov bol drasticky znížený, hoci v pohľadu klanu Tojotomi bola bitka technicky iba interný konflikt medzi Tojotomiho vazalmi; predsa len Iejasu Tokugawa sa stal neskoršie šógunom (Japonsky: Seii Taišógun), získal postavenie, ktoré bolo voľnené od pádu Ašikagaského šógunátu. Táto zmena v oficiálnych hodnostiach tiež obrátila podriadenú pozíciu klanu Tokugawa. V každom prípade, Tokugawa nepodnikol žiaden casus belli proti klanu Tojotomi; radšej podnikol politické manévre na zničenie Tojotomiho raz a navždy.
Pozri aj Obliehanie Osaky.
Hoci počas bitky sa ukázala Tokugawa autorita, veľa klanov, najmä zo západu, zanevreli na Tokugawu za zabranie zo svojich území alebo za to čo videli ako zneváženie a potrestanie. Napríklad klan Móri, ktorý bol vytlačený zo svojej domovskej lénnej provincie Čóšú, zostal nahnevaný počas celého Tokugawského šógunátu, pretože klan sa vôbec nezúčastnil bitky.
Klan Šimazu pripisoval porážku slabej špionáži - spravodajskej službe. Hoci neboli vyhnaní zo svojej domovskej provincie Sacuma, neboli úplne lojálni voči Tokugawskému šógunátu. Mali výhodu veľkej vzdialenosti od hlavného mesta a výbornej špionáže a na konci Tokugawského šógunátu, demonštrovali, že sú virtuálne autonómnym kráľovstvom nezávislým od Tokugawského šógunátu.
Tose vládol klan Čosokabe, ktorý bol zbavený titulov, domova a poslaný do exilu. Bývalí služobníci Čosokabe sa nikdy úplne nepodriadili vláde nového klanu Jamauči. V skutočnosti klan Jamanuči robil rozdiely medzi svojimi služobníkmi a bývalými služobníkmi klanu Čosokabe tým, že im dával nižšie postavenie ako ich aj diskriminoval. Tieto triedne rozdiely pretrvávali po generácie od pádu klanu Čosokabe.
Tri z týchto šógunátom nepodchytených skupín počas dvoch storočí spolupracovali na zvrhnutí Tokugawského šógunátu.
Drobnosti
[upraviť | upraviť zdroj]- V súlade s tradíciou, Musaši Mijamoto, legendárny kensei, sa zúčastnil bitky v radoch armády Hideie Ukita. Predpokladá sa, že bojoval dobre a vyviazol aj napriek porážke síl Hideiea bez zranenia. Či je to skutočnosť alebo iba mýtus je neznáme; Musaši mohol mať v tom čase okolo 16 rokov.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Jeremy Black (2005). Sedemdesiat veľkých bitiek v dejinách ľudstva Slovak edition © Vydavateľstvo SLOVART, s.r.o. 2006
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- SengokuDaimyo.com Website spisovateľa a historika Anthony J. Bryanta
- Anthony J. Bryant je autor Sekigahara 1600: The Final Struggle for Power, Praeger Publishers;(September, 2005)