Josef Václav Radecký z Radče

	Josef Václav Radecký z Radče
	česko-rakúsky vojak
Narodenie	2. november 1766; Sedlčany, Habsburská monarchia
Úmrtie	5. január 1858 (91 rokov); Miláno, Taliansko
Podpis
Odkazy
Commons	Josef Václav Radecký z Radče
	Biografický portál

Josef Václav Radecký z Radče (* 2. november 1766, Sedlčany^[1] – † 5. január 1858, Miláno), celým menom Josef Václav Antonín František Karel gróf Radecký z Radče, bol český šľachtic z rodu Radeckých z Radče, rakúsky vojenský veliteľ, stratég a politik. Počas svojej vojenskej kariéry sa aktívne podieľal na porážke napoleonského Francúzska a na reforme rakúskej armády. Neskôr bol za svoje zásluhy menovaný veliteľom rakúskych síl v Taliansku a roku 1836 rakúskym poľným maršalom. Vo veku 82 rokov následne zvíťazil v prvej talianskej vojne za nezávislosť nad spojenými armádami piemontského kráľa Karla Alberta a zaistil reinštaláciu rakúskej moci v severnom Taliansku. V roku 1849 bol menovaný generálnym guvernérom Františka Jozefa I. pre Kráľovstvo Lombardsko-benátske, ktorým zostal až do roku 1857, kedy sa stiahol z verejného života.

Životopis

Narodil sa ako syn grófa Petra Eusébia Radeckého a Marie Venantie rodenej Bechyňovej z Lažan. Po smrti rodičov bol poslaný na výchovu do Prahy ku svojmu dedovi z otcovej strany, bývalému dôstojníkovi, a študoval najprv na gymnáziu u piaristov v Panskej ulici na Novom Meste. Ďalej pokračoval štúdiom na rytierskej akadémii v Brne a na Theresiane vo Viedni. Vo veku osemnásť rokov, 1. augusta roku 1784 vstúpil ako kadet do 1. kyrysnického pluku c. a k. rakúskej armády, v Gyöngyösi. Za dva roky sa stal poručíkom, rok na to nadporučíkom. V rokoch 1788 – 1789 sa vyznamenal v bojoch s Osmanskou ríšou, čo mu zabezpečilo miesto jedného z pobočníkov maršala Laudona.

V bojoch proti revolučnému Francúzsku v Prvej koaličnej vojne bojoval od roku 1794 v hodnosti rotmajstra, potom bol roku 1796 prevelený do severného Talianska, kde pôsobil ako štábny dôstojník, z hodnosti majora bol povýšený na veliteľa pluku pionierskeho. Po uzavretí campoformijského mieru bol presunutý k ženijním jednotkám.

Po vypuknutí Druhej koaličnej vojny slúžil opäť v severnom Taliansku, a to ako adjutant v štábe generála Melasa. Na jeseň roku 1800 sa stal plukovníkom a veliteľom kyrysnického pluku na Rýne, v ktorého čele sa vyznamenal v bitke pri Hohenlindene. V roku 1803 bol menovaný generálmajorom. Pri tretej vojne proti Napoleonovi sa stal veliteľom brigády znovu na severotalianskom bojisku. S brigádou sa zúčastnil víťaznej bitky pri Caldiere, ale potom mu bolo udelené velenie nad samostatným oddielom v Štajersku, kde sa mu podarilo poraziť francúzske jednotky v šarvátke pri Ehrenhausene. Keď Rakúske cisárstvo podpísalo bratislavský mier a tým vystúpilo z protinapoleonskej koalície, bol Radecký prevelený do Viedne, kde sa stal veliteľom brigády a pobočníkom arcivojvodu Karola. V už Piatej koaličnej vojne viedol svoju brigádu do boja pri Welse. Ani táto vojna však neskončila úspechom rakúskych zbraní. Po opätovnej porážke Rakúska sa Radecký stal roku 1809 náčelníkom stáleho generálneho štábu, pričom dohliadal na reorganizáciu rakúskej armády. Rezignoval roku 1812 potom, kedy bola veľká časť jeho návrhov reformy zamietnutá ako príliš nákladná.

V roku 1813 ho generalissimus rakúskych vojsk knieža Karol I. Filip zo Schwarzenbergu menoval náčelníkom svojho štábu. Túto hodnosť si podržal počas celého ťaženia proti Francúzsku. Bol autorom spojeneckých plánov bitky pri Lipsku. Po protinapoleonskom ťažení vystriedal rôzne funkcie, ale presadzovaním u ostatných veliteľov nepopulárnych vojenských reforiem si urobil mnoho nepriateľov, ktorí ho nakoniec roku 1829 na čas odpratali na post veliteľa olomouckej pevnosti. V rokoch 1829 – 1831 prebýval v Olomouci a sídlil tu v Edelmannovom paláci (od roku 1892 tam má pamätnú dosku) na Hornom námestí, zlepšil sanitárne podmienky mesta, vysúšal okolité mokrade a vysadzoval stromy.

V roku 1831 bol menovaný veliteľom rakúskych vojsk na Apeninskom polostrove a vykonal ich rozsiahlu reorganizáciu. K svojím sedemdesiatym narodeninám roku 1836 obdržal hodnosť poľného maršálka. V roku 1848 vpadla do Lombardska sardínska armáda s úmyslom zjednotiť Taliansko pod Savojskou dynastiou a oslobodiť ju tak z cudzej nadvlády. Pre nedostatok mužov bol Radecký nútený opustiť väčšinu rakúskych území v Taliansku, udržal však proti značnej presile nepriateľa pevnosť Verona. Keď potom konečne dostal posily, porazil podstatne početnejšie spojené vojská talianskych revolucionárov a sardínskeho kráľovstva v bitkách pri Custoze a pri Novare, čo viedlo k rezignácii sardínskeho kráľa Karla Alberta. Na počesť týchto jeho víťazstiev zložil (roku 1848) rakúsky skladateľ Johann Strauss starší slávny Radeckého pochod a ruský cár Mikuláš I. ho ocenil titulom ruského poľného maršálka.

V roku 1850 bol v súvislosti s napätím medzi Pruskom a Rakúskom poslaný na čele dvoch armádnych zborov o sile asi 14 000 vojakov do Olomouca a táto manifestácia sily nakoniec významne prispela k uzavretiu tzv. Olomouckej punktácie. V rokoch 1849 – 1857 bol Radecký generálnym guvernérom Lombardsko-benátskeho kráľovstva (niekedy uvádzaný ako 5. vicekráľ) a veliteľom II. armády. Aktívnu vojenskú kariéru ukončil po 72 rokoch.

Po svojom penzionovaní Radecký dožíval ešte dve desaťročia; s manželkou stále viedli nákladný spôsob života, takže sa značne zadlžili. Radeckého dlhy platil mecenáš Joseph Gottfried Pargfrieder. Radecký zomrel tak, že sa pošmykol na navoskovanej podlahe v izbe svojej rezidencie v Miláne. Pádom si zlomil kŕčok stehennej kosti a zomrel na následky zranenia na začiatku roku 1858 vo veku deväťdesiatjeden rokov. Pargfrieder určil, že Radecký bude pochovaný vo Wetzdorfe v pamätníku rakúskej armády na vrchu Heldenberg v dolnom Rakúsku, v samostatnej krypte krytej obeliskom, po boku generála Wimpfena, hoci prianím cisára Františka Jozefa I. bolo pochovať Radeckého v Kapucínskej krypte vo Viedni. Pred pohrebom bolo telo vystavené vo viedenskom Arsenale a vo svätoštefanskom dóme, kde sa konala smútočná slávnosť.

Radecký ovplyvnil aj rakúsku gastronómiu. Už v mladosti si obľúbil milánsku špecialitu, teľací rezeň vyprážaný v zmesi strúhanky a syra. Jeho osobný kuchár túto pochúťku priviezol do Viedne, vynechal strúhaný syr a vznikol klasický viedenský rezeň v trojobale. Radeckého pochúťku čoskoro prevzal jeho obdivovateľ, mladý cisár František Jozef I.

Pomník v Prahe

Najstarší z pomníkov Radeckého bol iniciovaný krátko po víťazstve pri Novarre roku 1849. Najprv bol naskicovaný na stenu Akadémie maliarom prof. Christianom Reubenom. Sochársku podobu mu vtlačili sochári bratia Josef Max (sochy vojakov) a Emanuel Max (socha maršálka). Z kovu ukoristených diel talianskej armády na Sardínii ho odliali Jakob Daniel Burgschmiet a Christoph Lenz z Norimbergu. Pomník bol odhalený až po Radeckého smrti v novembri roku 1858. Stál v rokoch 1858 – 1919 na dolnom Malostranskom námestí v Prahe v miestach dnešného električkového ostrovčeku proti vtedajšej kaviarni Caffé Radetzky; po zbúraní brány v Karmelitskej ulici a zavedení konskej dráhy sa musel asi o päť metrov presunúť.

Po vzniku Česko-Slovenska sa Talianske veľvyslanectvo v Prahe usídlilo v neďalekom Kolovratskom paláci v Nerudovej ulici a protestovalo proti Radeckému ako nepriateľovi zjednotenia Talianska. Navyše sa nová republika snažila zbaviť habsburských tradícií. Preto bol pomník v rokoch 1919 – 1920 rozobraný. Kamenný podstavec z leštenej žuly so štyrmi bronzovými tabuľkami s menami bitiek (Verona, Vicenza, Custozza, Novara) bol zničený, bronzová sochárska časť s výškou 676 centimetrov a váhe cez 10 ton bola rozobraná a prenesená do Lapidária Národného múzea v Prahe 7 na Pražskom výstavisku, kde je vystavená dodnes spoločne s modelom z dreva a z papírmašé. Pomník predstavuje prostovlasého vojvodcu, rozkročeného ako víťaza na kruhovom konvexnom štíte, s maršálskou palicou v pravici a s víťazným práporom z vojen o Lombardiu. Kruhový štít po spôsobe vojakov antického Ríma nesie sedem predstaviteľov vojsk rakúskej monarchie: poľovník, delostrelec (stotožňovaný s Čechom), dobrovoľník z Tyrol, husár, námorník, Hulan a juhoslovanský serežan. Zhromaždenie na podporu obnovy pomníka maršala Radeckého na Malostranskom námestí organizuje v posledných rokoch každoročne monarchistická politická strana Koruna Česká.

Ďalší Radeckého jazdecký pomník bol vztýčený vo Viedni roku 1892 pred cisárskym dvorným kostolom na námestí Am Hof. Dielo rakúskeho dvorného sochára Caspara von Zumbuscha stojí od roku 1912 na viedenskej Ringstrasse. Jeho model v striebre ako čestný dar vykonala viedenská firma J. C. Klinkosch a je tiež v zbierke viedenského Arsenalu. Pomník stojacej pešej figúry z bieleho mramoru sa dochoval v galérii slávnych vojvodcov vo viedenskom Arsenalu, ten istý v bronzovom odliatku stál do roku 1919 na hlavnom námestí v Ľubľane. Aj v Miláne býval pomník.

Referencie

↑ Matričný záznam o narodení a krste

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Josef Václav Radecký z Radče

Literatúra

HERRE, Franz. Radecký: nejoblíbenější polní maršálek rakouské armády a jeho pohnutá doba. Brno : Bonus A, 1997. 239 s. ISBN 80-85914-78-6.
HAVEL, Petr; ROMAŇÁK, Andrej. Maršál Radecký. Vojevůdce pěti císařů. Praha : Paseka, 2000. 368 s. ISBN 80-7185-297-X.
VÁLKA, Zbyněk. Maršál Radecký a Olomouc. Olomouc : Agentura Galia, 2008. 157 s. ISBN 978-80-254-2102-4.
PERNES, Jiří; FUČÍK, Josef; HAVEL, Petr, a kol. Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526-1918. Praha : Elka Press, 2003. 555 s. ISBN 80-902745-5-2.
FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast. Ruští a sovětští maršálové. Brno : JOTA, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5.

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josef Václav Radecký z Radče na českej Wikipédii.

[matrika-1] Matričný záznam o narodení a krste

[1]