Bernolákovčina
Bernolákovčina (názov od roku 1967[1][2]; iné názvy: Bernolákova (spisovná) slovenčina, Bernolákova kodifikácia spisovnej slovenčiny, bernolákovská slovenčina, v rokoch 1953 - 1967: bernoláčtina[3], do roku 1953: bernoláčina[4]) bola prvá kodifikovaná forma (spisovnej) slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych príručkách. Ustanovil ju v roku 1787 Anton Bernolák na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými prvkami stredoslovenského nárečia a s fonologickým pravopisom.
Obdobie bernolákovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny súviselo s vystupňovaným národnouvedomovacím procesom na územiach Rakúskej monarchie. Osobitný význam malo zriadenie seminára pre výchovu kňazov na Bratislavskom hrade, ktorí mali v duchu reforiem pôsobiť medzi slovenským ľudom. Tento novozriadený seminár sa stal ideovou i organizačnou základňou bernolákovského hnutia. Jadrom tohto hnutia bola skupina vlasteneckých filológov (tak sa sama nazývala), ktorá pochopila, že šíriť vzdelanie a osvetu medzi pospolitým ľudom a strednými vrstvami možno len zrozumiteľným a kultivovaným jazykom. Z tohto presvedčenia potom vznikla prvá spisovná forma slovenčiny — bernolákovčina.
Dielo Bernoláka
[upraviť | upraviť zdroj]Preskúmať vtedajší stav a schopnosť slovenčiny plniť funkciu spisovného jazyka a súčasne sformulovať kodifikačné pravidlá v jej hovorenej i písanej podobe sa podujal Anton Bernolák (1762—1813). Začal kritikou dovtedajšieho stavu používania slovenčiny a poznatky zhrnul v diele Dissertatio philologico-critica de literís Slavorum (1786). K nemu pripojil normatívny spis Orthographia (1787), v ktorom sa kodifikuje výber grafém a ich používanie, výslovnosť, písanie veľkých písmen a interpunkcia. Gramatiku kodifikovanej slovenčiny opísal v knihe Grammatica Slavica (1790) a tvorenie slov v spise Etymologia vocum slavicarum (1791). Súčasne pripravoval aj slovník, ktorý však vyšiel až po jeho smrti pod názvom Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825-1827).
Pôvod
[upraviť | upraviť zdroj]Geneticky nadväzuje bernolákovčina na kultúrnu západoslovenčinu trnavského typu. Jej stavba však bola inovovaná stredoslovenskými prvkami (ide najmä o ď, ť, ň, ľ). Názor, že A. Bernolák kodifikoval západoslovenské nárečie, je chybný.
Jazyková charakteristika
[upraviť | upraviť zdroj]Pravopis bernolákovčiny je diakritický (á, é, ď, ť, ž a podobne). Uplatňuje sa v ňom princíp foneticko-fonologický (a—á, e—é, d—ď a podobne) a morfologický (Dub vzhľadom na Dub-a, Dub-u). Pri výbere písmen sa rešpektovala tradícia (w = v, g = j, ǧ = g, ale x = ks). Pre hlásky i, í sú iba písmená i, í (písmená y, ý sa nepoužívali). Veľkými písmenami sa píšu aj podstatné mená (Woda, Zima, Dim). Bernolákovčina nemala dvojhlásky, mala však mäkké ď, ť, ň, ľ, páry k—g, dz—dž a podobne. V morfológii prevládali tvary známe v západnej slovenčine (ženám, ulicám, dobrého, cudzého a podobne). V staršej fáze boli v nej viaceré stredoslovenské javy. Napríklad vyskytovala sa dvojhláska ie (wgem, Pgesek), boli tvary s Pánom, o dobrom, padol a iné. V mladšej fáze boli v nej už len západoslovenské javy (wím, Písek, s Pánem, o dobrém, padel a iné). Particípiá, niektoré tvary a slová mali českú podobu (Dúvera, milugíc). Štylisticky bola bernolákovčina primerane diferencovaná. Pomerne dobre je vypracovaný štýl populárno-vedecký (Juraj Fándly), rečnícky (kázne) a literárno-umelecký (Ján Hollý).
Uplatnenie
[upraviť | upraviť zdroj]Celonárodné uplatnenie bernolákovčina nedosiahla. Rozsah jej rozšírenia sa menil. V staršej fáze negatívne pôsobila napätá situácia, ktorá v Uhorsku vznikla po Francúzskej revolúcii a po odhalení revolučnej činnosti jakobínov (1795). Okrem toho Towarišstwo litterného umeňá, ktoré malo šíriť bernolákovčinu, zakrátko zaniklo.
V mladšom období, keď sa záujem o bernolákovčinu oživil, začali sa črtať nové perspektívy riešenia otázky spisovného jazyka pre Slovákov. Jednu z perspektív naznačili vydania stredoslovenských folklórnych textov (J. Čaplovič, P. J. Šafárik, J. Kollár). Súčasne sa ponúkalo aj iné riešenie. Na strane evanjelických vzdelancov oživlo úsilie presadiť za spisovný jazyk Slovákov češtinu. Pôvodne to mala byť jej oficiálna biblická podoba (B. Tablic, J. Palkovič), neskôr jej minimálne poslovenčená forma (J. Kollár) alebo jej živá podoba pestovaná v Čechách (mladí štúrovci). No bernolákovčina z verejného života natrvalo ustúpila až po dohode roku 1851.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1967
- ↑ bernolákovčina. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 5. dopl. a uprav. vyd. Martin : Matica slovenská, 2020. 960 s. ISBN 978-80-8128-261-4. S. 71.
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1953
- ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1931 a 1940
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- pozri v článku Anton Bernolák