Jokosuka D4Y

D4Y Suisei
Jokouska D4Y3 model 33
Typ	jednomotorové dvojmiestne palubné strmhlavé bombardovacie, prieskumné, nočné stíhacie lietadlo, resp. jednomiestne alebo dvojmiestne špeciálne útočné lietadlo
Výrobca	Jokosuka
Konštruktér	Masaó Jamana
Prvý let	December 1940
Zavedený	Marec 1943
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	Japonsko
Výroba	Dai-Ichi Kaigun Gijitsusho Yokosho v Yokosuke (5 prototypov); Aichi Kokuki K. A. Nagoya v Eitoku (1 818 ks), z toho 296 ks D4Y4; Dai-juichi Kaigun Kokusho v Hire 215 ks
Vyrobených	2 038
Letecký portál

Jokosuka D4Y (z jap. 横須賀) Suisei (z jap. 彗星, v preklade Kométa; Spojencami označovaná ako Judy) bol japonský dvojmiestny palubný strmhlavý bombardér používaný počas druhej svetovej vojny Japonským cisárskym námorným letectvom.

Vznik a vývoj

Japonské námorné letectvo vypísalo na jar 1938 požiadavky 13-Ši, charakterizujúce dvojmiestne palubné strmhlavé bombardovacie lietadlo, spôsobilé dosiahnuť maximálnu rýchlosť 530 km/hod a maximálny dolet 2 225 km bez bômb a 1 500 km s bombou kalibru 250 kg. Pôvodne Japonci uvažovali nad výrobou Heinkelu He 118 V4 (v Japonsku DX He1), na ktorého mali výrobné práva. No počas skúšobného letu sa stroj rozpadol a z výroby modifikovanej verzie vzišlo.

Zákazka na nové lietadlo bola pridelená 1. námornému leteckému technickému arzenálu v Jokousuke, kde sa úlohy ujal šéfkonštruktér Masaó Jamana. Navrhované lietadlo sa svojmu nemeckému náprotivku vzdialene podobalo. Japonci navrhovali malý, aerodynamicky starostlivo tvarovaný, elegantný stredoplošník poháňaný radovým dvanásťvalcovým motorom Aiči AE1 Acuta. Motory Acuta však neboli v tej dobe k dispozícii a preto bol do prvého prototypu D4Y1 zabudovaný iný, obdobný nemecký motor Daimler-Benz DB 600, ktorý sa mimo iné nachádzal aj v He 118 V4.

Prototyp s rozpätím nepresahujúcim rozpätie stíhacích lietadiel (zaobišiel sa bez sklápacieho mechanizmu krídla) bol vytiahnutý z výrobnej haly v novembri 1940 a prvýkrát vzlietol o mesiac neskôr. Do jeho bombovnice sa zmestilo až 500 kg munície, zásoba pohonných hmôt bola u tohto typu rovnaká ako u väčšieho predchodcu D3A. Pre spomalenie strmhlavého letu slúžili elektricky ovládané brzdné štíty, umiestnené v blízkosti vztlakových klapiek, dvojčlenná posádka sedela pod pretiahnutým priehľadným krytom.

Pevnú hlavňovú výzbroj tvorila dvojica guľometov typu 97 kalibru 7,7 mm, uložené v trupe pred kabínou, a jeden pohyblivý guľomet kalibru 7,92 mm v strelisku za kabínou. Lietadlo nieslo na krátku vzdialenosť až 560 kg bômb – jednu kalibru 500 kg v bombovnici a dve po 30 kg pod závesníkmi na krídlách. Nádej na rýchle začatie výroby D4Y1 sa skončila, keď sa pri skúšobných strmhlavých letoch prejavili vibrácie a únavové lomy. V tej dobe už stálo na výrobných linkách 12 prototypov s motormi Acuta a Generálny štáb námorného letectva rozhodol dokončiť tieto lietadlá v úprave vhodnej na plnenie prieskumných úloh. Tak sa aj stalo a námorné palubné prieskumné lietadlo typ 2 model 11 (Jokosuka D4Y1-C) bolo vybavené leteckou kamerou K-8 s objektívom s ohniskovou vzdialenosťou 25 alebo 50 cm, uloženou v zadnej kabíne; hlavňová výzbroj bola v strojoch ponechaná, ale lietadlo nemohlo niesť bomby. Pohon zaisťovali motory Aiči AE1A Acuta 12 s výkonom 895 kW (1 217 k) pri vzlete. 1. námorný letecký technický arzenál nemal v tejto dobe kapacity a tak prototypy D4Y1-C boli stavané v továrni Aiči Tokei Denki K.K. v Eitoku (Nagoja).

Verzie

Jokosuka D4Y1 model 11 pred vzletom v roku 1942

Jokosuka D4Y2 model 12 s radovým motorom

Jokosuka D4Y3 model 33 pilotovaná Jošinorim Jamagučim počas samovražedného útoku na USS Essex (CV-9), 25. novembra 1944

D4Y1 model 11

Model bol zaradený do sériovej výroby v roku 1943. Do decembra 1943 bolo dodaných aj spolu s D4Y1-C 86 strojov a na jar 1944 už ich počet prevyšoval 600 strojov, z toho väčšina bola prispôsobená na strmhlavé bombardovanie. Okrem zosilnených nosníkov krídiel bol vybavený upravenými brzdnými štítmi. V lete roku 1944 sa v rodine D4Y1 objavil stroj D4Y1 KAI, vybavený závesníkmi pre katapult, vďaka ktorým mal slúžiť aj na malých lietadlových lodiach.

D4Y2 model 12

V októbri 1944 začal k jednotkám prichádzať D4Y2 model 12, vybavený motormi Acuta 32 s výkonom 1 044 kW (1 419 k). Lietadlá tejto verzie vybavené guľometmi väčšieho kalibru (13 mm) boli označované ako D4Y2a model 12A, subverzie vybavené závesníkmi pre katapulty boli známe ako model 22, resp. model 22A.

Z výroby začali prichádzať aj prieskumné lietadlá, ktorých dolet bol obvykle zvyšovaný inštaláciou dvoch prídavných nádrží s kapacitou po 330 litroch, zrejme v kombinácii s ďalšou nádržou umiestnenou v bombovnici. Lietadlá tak niesli označenie D4Y2-C model 12, resp. D4Y2-Ca model 12A.

Medzi lietadlami vychádzajúcimi z výrobnej linky 11. námorného leteckého arzenálu sa objavili aj nočné stíhačky. Išlo o upravené štandardné stroje zbavené zariadenia nutného pre prevádzku na lietadlových lodiach a pre bombardovanie, ale vybaveným jedným kanónom typu 99 model 2 kalibru 20 mm, inštalovaným v zadnej časti trupu a namiereným dopredu hore pod uhlom 30°. tieto lietadlá boli známe ako D4Y2-S. Boli to ale málo efektívne zbrane, nasadené proti nízko letiacim bombardérom B-29, znehodnotené nedostatočnou stúpavosťou a absenciou potrebných rádiotechnických prostriedkov – palubného radaru.

D4Y3 model 33

Relatívne nízka spoľahlivosť prevádzkovo náročných, kvapalinou chladených radových motorov viedla začiatkom roku 1944 k radikálnemu riešeniu. Konštruktéri sa rozhodli prispôsobiť drak D4Y pre montáž dvojhviezdicového štrnásťvalca Micubiši MK8P Kinsei 62. Na predok pokusného D4Y3 sa v máji 1944 objavil prstenec krytu motora so vstupom vzduchu do kompresoru, prechádzajúci plynulo do kontúry pôvodného trupu oválneho prierezu. Výkony nového modelu sa nezhoršili, iba utrpel výhľad pilota z kabíny. V júli 1944 bol začatý pozvoľný prechod z výroby D4Y2 na D4Y3 a v septembri už z výrobných liniek schádzala verzia s hviezdicovým motorom, dodávaná v dvoch subverziách ako DY43 model 33 a D4Y3a model 33A. Druhá z nich bola vybavená 13 mm guľometom typu 2 v zadnej časti kabíny.

K prieskumnej verzii tohto modelu už neprišlo, no spodná zadná časť trupu D4Y3, pochádzajúcej z neskoršej výroby, bola upravená na montáž troch pomocných raketových motorov na tuhé pohonné hmoty pre ľahší vzlet z menších lietadlových lodí.

D4Y4 model 43

Jednomiestna Jokosuka D4Y4 model 43 sa vyvinula ako dôsledok toho, že japonské námorníctvo prišlo o bitkách na Mariánach a Filipínach o veľkú časť posádok lietadiel. Generálny štáb námorného letectva sa preto snažil situáciu riešiť a koncom roku 1944 vydal pokyn na vývoj jednomiestnej verzie, určenej k špeciálnym útokom. Úpravy neboli príliš zložité, kryt zadnej kabíny bol vyrobený z nepriehľadného materiálu a bombovnica bola upravená pre nosenie 800 kg bomby, vystupujúcej z obrysu lietadla. Raketové motory nielen pomohli pri vzlete, ale taktiež pomáhali urýchliť záverečnú fázu strmhlavého letu. Táto verzia sa vyrábala v Eitoku a bolo údajne vyrobených 296 kusov, z ktorých väčšina bola bezpochyby využitá k poslednému zúčtovaniu s nepriateľom.

D4Y5 model 54

Koncom roku 1945 mal byť do sériovej výroby zavedený špeciálny útočný bombardér Suisei model 54 (D4Y5) s motorom Nakadžima NK9C Homare 12, vybaveným chránenými nádržami pohonných hmôt a pancierovaním priestorov posádky, čo v ostatných verziách Jokosuki D4Y chýbalo. Koniec druhej svetovej vojny v auguste 1945 však urobil týmto úvahám koniec.

Bojové nasadenie

Prvé operačné nasadenie sa konalo v júni 1942, kedy dva úplne nové predsériové prieskumné D4Y1-C nalodené na palube veľkej lietadlovej lode Sorjú boli zničené spolu s materskou loďou a pravdepodobne vôbec nevzlietli k prvému operačnému letu.

Japonci nasadili lietadlá typu Suisei do operačnej služby vo väčšej miere v lete roku 1944. Na palubách lietadlových lodí bolo rozmiestnených zhruba 140 lietadiel. Ich úlohou bolo odvrátiť spojenecké útoky v Mariánach. Američania však dokázali využiť svoju kvantitatívnu a kvalitatívnu prevahu a pomocou informácií získaných strategickým aj taktickým prieskumom a použitím rádiolokátorov takmer vždy odvrátili útoky japonských palubných lietadiel v dostatočnej vzdialenosti od flotily.

Posledná misia kamikadze

Admirál Matome Ugaki so svojou Jokosukou D4Y3 pred záverečným kamikadze na Okinavu 15. augusta 1945

Lietadlá Jokosuka D4Y Suisei sa preslávili aj poslednou hromadnou misiou letcov-samovrahov. K udalosti prišlo 15. augusta 1945 – k tomuto dňu už pokročili rokovania o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska natoľko, že boli z príkazu veľkoadmirála Nimitza zo strany Spojencov zastavené všetky ofenzívne akcie a ten istý deň doobeda bol japonským rozhlasom vysielaný kapitulačný prejav cisára Hirohita, ktorý šokoval značnú časť japonského národa. Existuje veľa svedectiev o odmietavých postojoch rôznych vojenských skupín i jednotlivcov proti kapitulácii, mnoho vojakov a dôstojníkov reagovalo na pokorenie seppukou – samovraždou, v tejto súvislosti nazývanou secudžoku. Taký odchod zo života zvolil aj viceadmirál Matome Ugaki, veliteľ 5. leteckej flotily námorného letectva z Kjúšú. 15. augusta po sedemnástej hodine vzlietol v kabíne jedného z jedenástich dvojmiestnych bombardovacích lietadiel D4Y2 Suisei zo základne Óita a viedol svoj zväz k Okinave, teda do miest, kde kamikadze bojovali svoji najväčšiu bitku. O dve a pol hodiny neskôr bola vraj zachytená rádiová depeša oznamujúc, že zväz útočí na nepriateľské lode. Z tej doby nie sú k dispozícii žiadne spojenecké údaje o podobnej akcii, je však vysoko pravdepodobné, že táto skupina letcov, podobne ako mnohé ďalšie, vyhovela rozkazu cisára neútočiť na nepriateľov, súčasne však demonštrovala vernosť kódexu Bušidó a na dohľad od spojeneckých plavidiel naviedla svoje lietadlá proti hladine oceánu.

Špecifikácie (Jokosuka D4Y3)

Technické údaje

• Posádka: 2
• Dĺžka: 10,33 m
• Rozpätie: 11,50 m
• Výška: 3,74 m
• Nosná plocha: 23,6 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 2 470 kg
• Vzletová hmotnosť: 4 350 kg
• Pohonná jednotka: 1x dvojhviezdicový štrnásťvalcový vzduchom chladený motor Micubiši MK8P Kinsei so vzletovým výkonom 1 163 kW (1 582 k)

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 574 km/hod vo výške 6 050 m
• Pristávacia rýchlosť: 140 km/hod
• Výstup do výšky 3 000 m: 4 min 36 s
• Praktický dostup: 10 500 m
• Dolet: 1 520 km

Výzbroj

• 2x guľomet typ 97 kalibru 7,7 mm uložené v trupe pred kabínou pilota so zásobou 790 nábojov na zbraň
• 1x obranný, pohyblivo uložený guľomet typ 2 kalibru 13 mm v zadnej kabíne
• 1x 250 kg alebo 500 kg bomba v trupovej bombovnici a plus dve bomby po 30 kg pod krídlami

Pozri aj

Súvisiaci vývoj

• Heinkel He 118

Porovnateľné lietadlá

• Aiči D3A
• Blackburn Skua
• Breda Ba.65
• Curtiss SB2C Helldiver
• Douglas SBD Dauntless
• Fairey Barracuda
• Junkers Ju 87
• Vultee Vengeance

Zdroje

• SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Japonska - 1. díl. 2. vyd. Plzeň: Fraus, 1998. ISBN 80-7238-041-9
• NĚMEČEK, Václav. Letectví + kozmonautika. ročník 1999, číslo 15, s. 41. ISSN 0024-1156

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jokosuka D4Y

Letecký portál