Odberný poukaz Tuzexu, podniku zahraničného obchodu

5 Bonov (Odberný poukaz) v hodnote 5,- Kčs

Odberný poukaz Tuzexu, podniku zahraničného obchodu (iné názvy: tuzexový bon, bon, tuzexová koruna, tuzexová poukážka, voucher) bol poukaz, ktorým sa platilo (popri valutách) za tovar v špeciálnych predajniach Tuzex. Bony sa dali kúpiť od nelegálnych priekupníkov - tzv. vekslákov.

História, formát a platnosť

Bon bol používaný už v 19. storočí, napríklad vo francúzsky hovoriacej Kanade, ako náhrada (náplasť) oficiálneho platidla. Československý bon, ktorý vznikol v roku 1957 spolu s podnikom Tuzex, mal formát bankovky s ochrannými znakmi a oficiálny názov „Odberný poukaz (česky Odběrní poukaz) podniku zahraničného obchodu TUZEX“.

Tuzex bol zriadený v júli 1957. V auguste 1957 slovenskí novinári písali, že v novootvorenom obchode možno nakupovať tovar v malom na odberné poukazy Štátnej banky československej (SBČS) a Živnostenskej banky za niektoré cudzozemské platidlá. Je možné že pôvodná správa nebola presná (aj názov ulice sídla obchodu je chybný) alebo že dočasne to boli skutočne najprv poukazy bánk a až potom to boli poukazy Tuzexu.^{[chýba zdroj]} Takéto poukazy totiž predtým pre Darex (predchodca Tuzexu) skutočne v 50. rokoch 20 storočia vydávali banky (aj spomínaná SBČS) a nazývali sa vtedy "dobropis".

Podľa rôznych zdrojov sa bony postupom času menili. Najstarší zachovaný bon s označením "Odberný poukaz ... TUZEX podniku zahraničného obchodu PRAHA" z prvej emisie je s dátumom roku 1958. Nemenil sa len vzhľad bonov. V prvých rokoch existencie Tuzexu odberné poukazy platili len 3 mesiace (bon z roku 1959 s číslom 7-212670 mal platnosť tri mesiace, rovnako ako bon z roku 1958 s číslom 6-201427). V 80. rokoch 20 storočia (podľa vyhlášky z 1981) trvala platnosť jeden rok, kde sa dostala zdvojnásobením doby platnosti z roku 1961.

Existovali len papierové bankovky (nie mince) v nominálnej hodnote od 0,50 po 500,00 Kčs. Niektoré hodnoty (0,5 ; 1; 5; 500) mali český nápis a ostatné (50; 100) slovenský. Oficiálne mal jeden bon hodnotu jednej koruny československej (Kčs), čo bolo na ňom aj napísané (pozri obrázok):

ODBERNÝ POUKAZ

podniku zahraničného obchodu Tuzex

v hodnote 5 Kčs,

ktorý oprávňuje jeho držiteľa uhradiť kúpnu cenu tovaru, predávaného

v mene podniku zahraničného obchodu TUZEX za devízové prostriedky.

Nebola to však koruna normálna, platná ako platidlo ale takzvaná koruna tuzexová alebo devízová (pretože v banke sa vymieňal v kurze 1:1, teda 1 poukaz za 1 korunu na oficiálnom kurzovom lístku). Tuzexové koruny boli vlastne paralelná mena s oficiálnym a aj neoficiálnym kurzom (pozri dole).

Bony bolo možné oficiálne získať iba pri povinnej výmene za valuty v banke (mať doma väčšie množstvo valút mohlo byť posudzované ako trestný čin). Banka bony orazítkovala dátumom, ktorý mal tvar pečiatky s jedným riadkom a stanovoval dobu jeho platnosti. Bony neboli spätne zmeniteľné na koruny a platili iba na území ČSSR. Bon v 80 rokoch 20 storočia platil jeden rok (12 kalendárnych mesiacov) po jeho vydaní avšak predajňa Tuzexu mohla prijať bony aj po uplynutí ich platnosti (mohli ich napríklad znovu orazítkovať). Ak ste platili poukazom vyššej hodnoty, než bola kúpna cena, Tuzex bol povinný vydať rozdiel v bonoch s dobou platnosti nie kratšou, ako bola doba platnosti vami použitého poukazu. Tuzex preto mohol predĺžiť dobu platnosti bonov (a to aj po skončení doby platnosti) vyznačením nového začiatku lehoty platnosti (opečiatkovaním dátumovým razítkom).

Záviselo od okolností, či v predajni pri platbe valutami bol rozdiel medzi platidlom a cenou vrátený v rovnakej mene alebo v bonoch. Riešilo sa to tak, že ste mali už dopredu pripravenú sumu valút, ktorá zodpovedala vášmu chystanému nákupu alebo jednoducho ste sa dopredu opýtali, či majú v pokladni marky aby vám mohli vydať, keď budete platiť markami.

Ľudia, ktorí nemali prístup k valutám, mohli kúpiť bony iba na čiernom trhu od nelegálnych priekupníkov - tzv. vekslákov.

Bony boli najprv tlačené v Štátnej tlačiarni cenín v Prahe. Od roku 1957 bolo vydaných 9 emisií. S postupom času sa menili aj farby s tým, že sa pridávali ochranné prvky. Posledné emisie v 90. rokov 20 storočia boli tlačené v tlačiarni cenných papierov NDR v Lipsku.

Oficiálny a vekslársky kurz

Oficiálne mal jeden bon hodnotu jednej koruny československej (Kčs), pretože v banke sa vymieňal v kurze 1:1. Znamenalo to, že napríklad za doláre, ktoré ste doniesli do banky, vám vydali počet Kčs podľa oficiálneho kurzového lístku. Koruny vám však vyplatili v bonoch. Podľa oficiálneho kurzového lístka bola koruna veľmi silná a preto bola výmena pre občana nevýhodná. Oficiálny kurz koruny a amerického dolára sa od roku 1953 až do roku 1971 vôbec nehýbal. Po roku 1971, kedy došlo k prvej povojnovej devalvácii amerického dolára, si koruna ešte polepšila na 6,63 Kčs za dolár a druhou devalváciou v roku 1973 dokonca na 5,92 Kčs za dolár a z tejto hladiny ešte posilnila do roku 1987 na 5,45 Kčs za dolár (3 Kčs za nemeckú marku). Neznamenalo to však, že by si občania mohli kúpiť dolár v banke za menej ako 6 korún ale práve naopak, že za jeden dolár im banka vyplatila menej ako 6 korún (aj keď tuzexových). Kurz 5,45 Kčs za dolár bol pre obyvateľov len jednosmerný a znamenal, že za jeden dolár banka vymenila 5,45 "Kčs bonov".

Pri nákupe cudzej meny v banke pre takzvané "neobchodné platby" platila takzvaná "prirážka na rozvoj cestovného ruchu". Výsledná prirážka k oficiálnemu kurzu západných mien uvedená v kurzovom lístku Štátnej banky československej pri cestách do kapitalistickej cudziny tak predstavovala 293,75 %. Podľa Národnej banky v roku 1988 tvorila cenu okrem kurzu najprv 75% prirážka zohľadňujúca kúpnu silu a potom ešte 125% príplatok na rozvoj cestovného ruchu. Americký dolár v roku 1988 mal v banke oficiálne stáť: 5,70 za dolár x 1,75 (75% prirážka) x 2,25 (125% príplatok) = 5,70 za dolár x 3,9375 = 22,44 korún. Občan, ktorý mal šťastie a dostal od ŠBČS devízový prísľub zaplatil pri nákupe valút skoro štvornásobok oficiálneho kurzu. Občan, ktorý šťastie nemal, mohol dolár kúpiť za vekslársky kurz, ktorý bol ešte vyšší.

Na čiernom trhu sa bony v 70. rokoch 20. storočia predávali bony za 4,00 až 4,50 Kčs. Jeden bon v 80. rokoch sa predával približne za 5 Kčs a na konci jeho existencie (90. roky) stúpla jeho hodnota až na 5,50 korún. Americký dolár mal teda reálnu hodnotu v roku 1987 na čiernom výmennom trhu okolo 27 korún (5,45 "Kčs bonov" za dolár x 5 Kčs za bon) a nemecká marka 15 korún (3 x 5). Za tieto ceny ich aj veksláci načierno predávali (marka 13,- Kčs až 17,- Kčs, pri kúpe viac ako 1 000 DM kurz len 12,- až 12,50 Kčs) a dolár 30 až 35 Kčs. Tieto ceny sa stali aj základom uvoľňovania devízovej politiky po nežnej revolúcii. Začiatkom 90. rokov bol v Česko-slovensku kurz nemeckej marky okolo 18 korún a americký dolár sa dal kúpil za približne 28 korún. Z týchto hodnôt vychádzala aj Slovenská koruna, keď v prvom kurzovom lístku NBS zo 4. januára 1993 je nemecká marka za 17,878 a americký americký dolár za 28,911.

Pozri aj

• Tuzex
• Vekslák