Silúr

Silúr
Zaradenie
Perióda paleozoika
← ordovik	devón →
Časové rozpätie silúru (v miliónoch rokov)
Začiatok	443,7 (± 1,5)
Koniec	416 (± 2,9)
Trvanie	27,7
Charakteristika atmosféry silúru (hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania)
Priemerný obsah kyslíka	14 obj. % (70 % oproti dnešku)
Priemerná koncentrácia CO2	4 500 ppm (16-násobok oproti dnešku)
Priemerná teplota	17 °C (3 °C nad dneškom)
Grafická časová os silúru -450 — – -445 — – -440 — – -435 — – -430 — – -425 — – -420 — – -415 — – -410 —     Devón   Ordovik   Přídolí Ludlow Wenlock Llandover    Paleozoikum  Silúr Približné časové rozdelenie silúru. (hodnoty sú v mil. rokov)
Portál vied o Zemi

Aktuálna medzinárodná stratigrafická tabuľka

(nadeón)	eón	éra	perióda
	fanerozoikum	kenozoikum	kvartér (štvrtohory)
			neogén (mladšie treťohory)
			paleogén (staršie treťohory)
		mezozoikum  (druhohory)	krieda
			jura
			trias
		paleozoikum  (prvohory)	perm
			karbón
			devón
			silúr
			ordovik
			kambrium
predkambrium	proterozoikum  (starohory)	neopro- terozoikum	ediakar
			kryogén
			tón
		mezopro- terozoikum	sten
			ektas
			kalym
		paleopro- terozoikum	statér
			orosir
			ryak
			sider
	archaikum  (prahory)	neoarchaikum
		mezoarchaikum
		paleoarchaikum
		eoarchaikum
	hadean

Silúr (podľa keltského kmeňa Silúrov) je perióda paleozoika, v poradí tretia po ordoviku. Po nej nasledoval devón. Začal sa pred 443 miliónmi rokov a skončil pred 419 miliónmi rokov.

Označenie silúr zaviedol škótsky geológ Roderick Murchison, pre vrstvy, ktoré sú dnes považované iba za jednu z častí silúru. Hranice silúru potom upravil Charles Lapworth.

Členenie

Členenie silúru
Oddelenie / epocha	Stupeň / vek
přídol
ludlov	ludford
	gorst
venlok	homer
	sheinwood
landover	telych
	aeron
	rhuddan (rudan)

Geografické a geologické pomery

Podobne ako v predošlom ordoviku spočiatku pretrvávalo rozširovanie – transgresia mora. Počas silúru sa južný superkontinent Gondwana ďalej pohyboval na juh, rozsah jej zaľadnenia sa však v porovnaní s predošlým obdobím mierne zmenšil. Od Gondwany sa odtrhla platňa budúcej južnej Európy, ktorá začala driftovať na sever k Baltike. Severné kratogény sa začali spájať do kontinentu Euramerika (Kontinent Old red). Zrážkou Európskej a Severoamerickej platne zanikol oceán Iapetus. Prebehla tak posledná fáza kaledónskeho vrásnenia, ktorú na veľa miestach sprevádzal prevažne bázický vulkanizmus. Rozsiahle oblasti Európy aj Severnej Ameriky však zostali naďalej zaliate morom a mohla tu v plnej miere prebiehať sedimentácia vápencov, graptolitových, ílovitých a kremitých bridlíc. Kaledónske vrásnenie vybudovalo pohoria, ktorých zvyšky možno dnes nájsť v americkom štáte New York a rôznych častiach Európy: v Nórsku a Grónsku. Rovnaké horniny v týchto pohoriach sú dôkazmi, že tieto oblasti kedysi tvorili súčasť jedného horského celku. V Európe boli počas silúru vynorené okrem kaledónskych horstiev aj oblasti ruskej tabule. To či boli vynorené aj ďalšie oblasti nemožno presne preukázať.

Koncom silúru v dôsledku zmien klímy a rozloženia pevnín nastal ústup – regresia mora. Hladina morí poklesla a vytvorili sa tak podmienky pre vznik evaporitov napr. v Severnej Amerike, kde sedimentačné panvy týchto usadenín siahajú od Michiganu do Západnej Virgínie. Koniec silúru bol vymedzedný na přídolského súvrstvia v barrandiéne v Česku. Je typický s rôznymi druhmi karbonátových sedimentov, najmä vápencami.

Obrovský oceán Panthalassa zalieval väčšiu časť severnej pologule. Ďalšími menšími oceánmi boli Prototethys, Paleotethys, Rheický oceán, a zvyšok oceánu Iapetus, ktorý sa nachádzal medzi Avaloniou a Laurentiou a nedávno vzniknutý Uralský oceán.

Podnebie

Počas tohto obdobia sa Zem dostala do dlhého teplého obdobia, vyznačujúceho sa postupom morí a zaplavovaním nižšie položených oblastí kontinentov. Silúrske ľadovce ustúpili viac na juh a koncom periódy takmer zmizli. Celosvetová klíma sa v porovnaní s predošlými obdobiami, kedy teploty výrazne kolísali, relatívne stabilizovala. Počasie v príbrežných oblastiach bolo neraz veľmi búrlivé o čom svedčia vrstvy rozbitých lastúr (tzv. lumachely).

Život v silúre

Významné fosílie silúrskeho obdobia podľa Meyers Konversationslexikon (1885–90).

Na začiatku silúru boli organizmy obmedzené stále iba na vodné prostredie. Až koncom silúru nastal prienik najprv rastlín a za nimi aj živočíchov najprv do plytkých pobrežných oblastí a neskôr celkom na súš. Na rozhraní silúru a nasledujúceho devónu sa udialo výrazné vymieranie organizmov.

Flóra

Vo vrchnom silúre sa na súši objavujú prvé zložitejšie rastlinné organizmy a papraďorasty (Psilophyta) ako boli rhýnie a cooksonie. Tieto prvé rastliny boli ešte veľmi primitívne a nemali listy.

Fauna

V moriach sa vyvinuli prvé morské šťúry pavúkovce (Arachnida), ktoré patrili k podkmeňu klepietkavce (Chelicerata). Objavujú sa prvé čeľustnaté ryby. K nim patrili jednak panciernaté ryby plakodermy, neskôr pribudli tŕňoplutvé ryby acanthodi a koncom silúru aj kostnaté ryby (Osteichthyes). Je pravdepodobné, že tieto sa vyvíjali na horných tokoch riek, pretože dané oblasti boli intenzívne erodované, čím sa vysvetľuje nedostatok nálezov postupného evolučného prechodu z primitívnejších foriem rýb. Vyvinuli sa tiež drsnokožce, ryby s chrupkovitou kostrou ako sú napríklad žraloky. Postupne vymierali graptolity, ktoré predstavovali živočíchy typické pre hlbokomorské oblasti. Pri pobrežiach sa vyskytovali trilobity, ramenonožce, mäkkýše – lastúrniky aj ulitníky.

Pozri aj

• Chronostratigrafická tabuľka

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému silúr

Externé odkazy

• Databáza GeoWhen

Silúr
Llandover			Wenlock		Ludlow		Přídol
Rhuddan	Aeron	Telych	Sheinwood	Homér	Gorst	Ludford