Preskočiť na obsah

Norimberský proces: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
JAnDbot (diskusia | príspevky)
d Hlavná kategória: ako prvá, radiací kľúč
Kendo13 (diskusia | príspevky)
d Revízia Kendo13 používateľa 31.134.98.151 (diskusia) bola vrátená
 
(36 medziľahlých úprav od 13 ďalších používateľov nie je zobrazených)
Riadok 1: Riadok 1:
[[Súbor:Nuremberg Trials retouched.jpg|náhľad|Obžalovaní na Norimberskom procese. Hlavným obvineným bol Hermann Göring (sediaci vpravo na lavici obžalovaných v prvom rade), bol považovaný za najvyššie postaveného preživšieho predstaviteľa Tretej ríše po Hitlerovej smrti.]]
[[Obrázok:Lord-justice-lawrence-at-nuremberg-72-867.jpg|250px|náhľad|Predseda súdneho dvora britský sudca lord Geoffrey Lawrence]]
'''Norimberský proces''' bol medzinárodný súdny tribunál, ustanovený podľa Londýnskej dohody o prenasledovaní vojnových zločincov z [[8. august]]a [[1945]] (medzi [[Spojené štáty|USA]], [[ZSSR]], [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]] a [[Francúzsko]]m), pre potrestanie vojnových zločinov spáchaných počas [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]].


'''Norimberský proces''' bol medzinárodný vojnový tribunál prebiehajúci od 14. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v nemeckom meste [[Norimberg]], ktorého cieľom bolo potrestanie najťažších [[vojnový zločin|vojnových zločinov]] spáchaných počas [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] silami [[nacistické Nemecko|nacistického Nemecka]]. Obžalovanými v procese boli okrem občanov Nemecka aj niekoľkí Rakúšania. Viacerí hlavní nacistickí predstavitelia [[Adolf Hitler|Hitler]], [[Heinrich Himmler|Himmler]] a [[Joseph Goebbels|Goebbels]] nemohli byť súdení, pretože v posledných dňoch vojny spáchali samovraždu aby sa vyhli zajatiu a zodpovednosti za svoje zločiny. Medzi hlavnými odsúdenými boli napr. [[Hermann Göring|Göring]], [[Joachim von Ribbentrop|von Ribbentrop]], [[Wilhelm Keitel|Keitel]] a [[Ernst Kaltenbrunner|Kaltenbrunner]].
Pred procesom sa hľadalo miesto, kde sa bude konať. Navrhnutá [[Moskva]] a [[Londýn]] boli zamietnuté, do úvahy prichádzal [[Mníchov]]. [[7. júl]]a navrhol veliteľ amerických okupačných síl generál Clay americkému žalobcovi Jacksonovi mesto [[Norimberg]]. V Norimbergu bol uprostred rozvalín zachovaný takmer nepoškodený Justičný palác. Pri Justičnom paláci sa nachádzalo málo poškodené väzenie a na jeho nádvorí stála menšia budova telocvične, ktorá sa o rok neskôr stala miestom popráv.


Tribunál prvýkrát verejne odsúdil podstatu nemeckého [[nacizmus|nacizmu]] a jeho plány na zničenie celých [[štát]]ov a [[národ]]ov, a tiež poukázal na nebezpečenstvo ideológie nacizmu, pre celé [[ľudstvo]].<ref name="MKM">{{Citácia elektronického dokumentu
Súdených malo byť 24 hlavných predstaviteľov [[Tretia ríša|Tretej ríše]]. Na pojednávaní ich však bolo prítomných iba 22. Súdny proces sa začal [[20. november|20. novembra]] [[1945]] a ukončilo ho vynesenie rozsudkov [[1. október|1. októbra]] [[1946]].
| priezvisko =
| meno =
| odkaz na autora =
| titul = Njurnbergskij process
| url = http://megabook.ru/article/%D0%9D%D1%8E%D1%80%D0%BD%D0%B1%D0%B5%D1%80%D0%B3%D1%81%D0%BA%D0%B8%D0%B9%20%D0%BF%D1%80%D0%BE%D1%86%D0%B5%D1%81%D1%81
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 28.05.2016
| vydavateľ = Megaenciklopedia Kirilla i Mefodia
| miesto =
| jazyk = po rusky
}}</ref>


== Predohra ==
Zároveň boli odsúdené [[SS]], [[Gestapo]], [[SD]] a vedúci štáb [[NSDAP]] ako zločinecké organizácie.
Informácie o otrasných [[vojnové zločiny|vojnových zločinoch]] nacistického Nemecka prenikali na verejnosť už v priebehu [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. V krajinách Západnej Európy a USA verejnosť aj politické špičky hodlali obžalovať zodpovedných nacistických politikov za rozpútanie vojny, zodpovednosť za letecké údery na obývané oblasti a civilné obyvateľstvo (neskôr vylúčené Londýnskou dohodou zo zoznamu vojnových zločinov) a vedenie [[neobmedzená ponorková vojna|neobmedzenej ponorkovej vojny]]. O krutých represáliách v okupovaných oblastiach, prenasledovaní a likvidácii Židov, či vojnových zajatcov v úvodných fázach vojny neexistovali takmer žiadne informácie. Keďže boje sa väčšinu vojny viedli hlavne na východoeurópskom bojisku, zverejňovanie informácií o nacistických zverstvách zostalo obmedzené na sovietske médiá. Veľká časť z nich bola prijímaná na západe s veľkou nedôverou ako sovietska [[propaganda]] a spočiatku im nebola venovaná veľká pozornosť. Dôvodom bol aj fakt, že bolo len málo západných novinárov, ktorí by mali na východný front prístup.<ref>Werth, A., 1969, Od Staligradu po Berlín. Epocha, Bratislava, 493 s.</ref> Každopádne už v priebehu roku 1942 varoval americký prezident [[Franklin Delano Roosevelt|Roosevelt]] nacistických vodcov, že po skončení vojny budú za svoje zločiny potrestaní, keď 7. októbra 1942 vyhlásil, že nacistickí vojnoví zločinci budú súdení tribunálom organizácie Spoločnosti národov.<ref name="Nolan">Nuremberg tribunal. in Nolan, C. J. (Ed.), 2010, The Concise Encyclopedia of World War II. ABC-CLIO, Santa Barbara, s. 802 - 803</ref>


Prvá komisia pre vyšetrovanie vojnových zločinov nacistov bola ustanovená v roku 1943 v [[Londýn]]e. Následne 30. októbra 1943 predstavitelia hlavných spojeneckých mocností prijali v Moskve deklaráciu (tzv. [[Moskovská deklarácia]]), ktorou varovali vodcov krajín Osi a ich vojakov, že po vojne budú musieť očakávať trest za všetky vojnové zločiny, ktorých sa dopustili na územiach nacistami okupovanej Európy a Japoncami okupovanej Ázie.<ref name="Nolan"/>
Podobný proces sa konal tiež v [[Japonsko|Japonsku]] – [[Tokijský proces]].

Podľa [[Londýnska dohoda|Londýnskej dohody]] o prenasledovaní vojnových zločincov z [[8. august]]a [[1945]] štáty [[Spojenci (druhá svetová vojna)|protihitlerovskej koalície]] ([[Spojené štáty|USA]], [[ZSSR]], [[Spojené kráľovstvo]] a [[Francúzsko]]) po víťaznom konci bojov [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] v Európe rozhodli o vytvorení špeciálneho súdneho dvora, ktorý by spravodlivo posúdil osobnú zodpovednosť zadržaných nacistických pohlavárov za vojnové zločiny. Súdený mal byť aj rad nacistických organizácií, ktoré sa na ich príprave podieľali.

Takýto postup však nebol schvaľovaný všetkými. Napr. britský ministerský predseda [[Winston Churchill|Churchill]] v tajnom liste [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovi]] v septembri 1944 navrhoval aby boli najvyšší nacistickí vodcovia zlikvidovaní do 6 hodín od ich zajatia. „''Ich poprava je totiž politickou otázkou, nie právnou.''“<ref name="Scheffer">Scheffer, D. J., 2005, Nuremberg Trials. in Schelton, D. L. (Ed.), Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Vol. 2 I–S, Macmillan Reference, Thomson Gale, Detriot, s. 764 - 772</ref> Podobne Stalin v duchu jeho politiky kolektívnej viny, ktorú dlhé roky aplikoval doma v Sovietskom zväze, navrhoval popraviť 50 - 100 000 príslušníkov nemeckého veliteľského zboru. Očakávania, že vedúci nacistickí predstavitelia, ktorí vojnové zločiny nariadili budú urýchlene postavení k múru a zastrelení, však bola spoločenskou objednávkou väčšiny obyvateľstva nacistami okupovaných oblastí. Mnohí očakávali, že takto budú potrestané aj tisíce vojakov, ktorí vraždili nevinných civilistov či vojnových zajatcov, alebo pripravovali a vykonávali obludné vyvražďovanie vo [[nacistický vyhladzovací tábor|vyhladzovacích táboroch]]. Ochota pripraviť veľké monsterprocesy, ktoré nežiadal len diktátor Stalin ale aj väčšina obyvateľstva, bola zrejme najväčšia zo strany Sovietskeho zväzu. Na jeho území bolo nacistické vyčíňanie asi najohavnejšie, keďže v krajine zomrelo počas vojny prevažne na okupovaných územiach okolo 17 miliónov [[Civilné obyvateľstvo|civilistov]] a asi 3 milióny vojakov [[Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny|zahynuli v otrasných podmienkach nemeckého zajatia]].

Aj americký prezident [[Franklin Delano Roosevelt|Roosevelt]] spočiatku zastával názor ministra financií [[Hans Morgenthau|Morgenthaua]], že je potrebné čo najskôr popraviť asi 2500 najvyšších nacistických predstaviteľov. Naopak minister obrany [[Henry Stimson|Stimson]] zastával názor, že obvinení majú právo na riadny súd.<ref name="Scheffer"/> Súd by overil osobnú zodpovednosť jednotlivých nacistov, nemal byť divadelným procesom ale prebiehať v súlade s demokratickými predstavami o spravodlivosti. Zároveň by navodil lepší obraz o víťazoch vojny v neskorších dejinách a umožnil by lepšie zdokumentovať nacistické zločiny.

Pred procesom sa hľadalo miesto, kde sa bude konať. Navrhnutá [[Moskva]] a [[Londýn]] boli zamietnuté, do úvahy prichádzal [[Mníchov]]. [[7. júl]]a navrhol veliteľ amerických okupačných síl generál [[Lucius D. Clay|Clay]] americkému žalobcovi [[Robert H. Jackson|Jacksonovi]] mesto [[Norimberg]]. V Norimbergu bol uprostred rozvalín zachovaný takmer nepoškodený Justičný palác. Pri Justičnom paláci sa nachádzalo málo poškodené väzenie a na jeho nádvorí stála menšia budova telocvične, ktorá sa o rok neskôr stala miestom popráv. Výber Norimbergu mal aj symbolický podtón - mesto bolo výkladnou skriňou nacizmu.

== Príprava procesu ==
V období pred začiatkom aj v priebehu vojny už existovali medzinárodné konvencie, ktoré definovali niektoré zvyky vedenia vojny, zaobchádzania s ranenými a zajatými bojovníkmi nepriateľa, či civilným obyvateľstvom. Súd, ktorého úlohou bolo súdiť nacistických vojnových zločincov sa však z právneho hľadiska stretol s viacerými formami zločinov, ktoré bolo ťažké hodnotiť na základe dovtedy zaužívaných noriem.

Bolo rozhodnuté obviniť nacistických predstaviteľov z hlavných zločinov, ktoré boli:
* rozpútanie a vedenie [[útočná vojna|útočnej vojny]] a zločiny proti mieru
* [[vojnový zločin|vojnové zločiny]]
* [[zločin proti ľudskosti|zločiny proti ľudskosti]].

Ako zločinný bol súdený aj celý nacistický ozbrojený a bezpečnostný aparát (hlavne [[Gestapo]], [[Schutzstaffel|SS]] a [[Sturmabteilung|SA]]), vedenie nacistickej strany [[NSDAP]], generálny štáb nemeckých ozbrojených síl a nemecká vláda. Nemecký nacizmus nebol obyčajným politickým hnutím, z hľadiska jeho uskutočnenia bol zločinným sprisahaním s cieľom zmocniť sa územia nemeckých susedov, ich ľudských aj materiálnych zdrojov, následne odstrániť všetky elementy spoločnosti, ktoré sa mu postavia na odpor. Za jeden z hlavných cieľov si nacisti vybrali likvidáciu obyvateľov [[židia|židovskej národnosti]], ktorých považovali za úhlavných nepriateľov svojej ideológie a v priebehu vojny ich začali systematicky vyvražďovať. Nacistické represálie však postihli aj ďalšie, predovšetkým [[slovania|slovanské]] národy, hlavne [[Poliaci|Poliakov]], [[Ukrajinci|Ukrajincov]], [[Rusi|Rusov]], [[Bielorusi|Bielorusov]] či národov bývalej [[Juhoslávia|Juhoslávie]]. Na území Bieloruska, ktoré nacisti okupovali 3 roky, zahynul v priebehu vojny každý 4. obyvateľ.<ref>Erlichman, V., 2004: ''Poteri narodonaseleniia v XX veke: spravočnik''. Ruskaja panorama, Moskva. s. 21 – 35</ref>

== Zloženie súdu ==
[[File:View of judges panel during testimony Nuremberg Trials 1945.jpeg|thumb|Sudcovia Norimberského súdu z ľava do prava: [[Alexandr Volčkov|Volčkov]], [[Iona Nikitčenko|Nikitčenko]], [[Norman Birkett, 1st Baron Birkett|Birkett]], [[Geoffrey Lawrence, 1st Baron Oaksey|Lawrence]], [[Francis Biddle|Biddle]], [[John J. Parker|Parker]], [[Henri Donnedieu de Vabres|Donnedieu de Vabres]] a [[Robert Falco|Falco]].]]
Medzinárodný vojenský tribunál bol zriadený na základe parity zástupcov štyroch veľmocí v súlade s Londýnskou dohodou. Každá krajina (USA, Spojené kráľovstvo, ZSSR a Francúzsko) mali jedného sudcu a jeho zástupcu. Všetci sudcovia okrem sovietskych boli civilnými sudcami. Tvorili ho:
* [[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|22px|border]] zástupca predsedu najvyššieho súdu ZSSR, generálmajor [[Iona Timofejevič Nikitčenko|Iona Nikitčenko]] (sovietsky hlavný sudca)
* [[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|22px|border]] podplukovník [[Alexandr Fiodorovič Volčkov|Alexandr Volčkov]] (zastupujúci sovietsky sudca)
* {{flagicon|United Kingdom}} plukovník Sir [[Geoffrey Lawrence, 1st Baron Oaksey|Geoffrey Lawrence]], predseda súdu (britský hlavný sudca)
* {{flagicon|United Kingdom}} Sir [[Norman Birkett, 1st Baron Birkett|Norman Birkett]] (zastupujúci britský sudca)
* {{flagicon|United States|1912}} [[Francis Biddle]] (americký hlavný sudca)
* {{flagicon|United States|1912}} [[John J. Parker]] (zastupujúci americký sudca)
* {{flagicon|France}} Professor [[Henri Donnedieu de Vabres]] (francúzsky hlavný sudca)
* {{flagicon|France}} [[Robert Falco]] (zastupujúci francúzsky sudca)

Systém súdu bol zmesou anglo-saského a kontinentálneho spôsobu vedenia súdneho pojednávania. Obžalobu tvorilo 52 právnikov, paritne zastúpených z každej zo 4 krajín. Hlavným žalobcom bol [[Robert H. Jackson]] (USA), jeho asistentom bol [[Telford Taylor]]. Hlavným žalobcom za Spojené kráľovstvo bol Sir [[Hartley Shawcross]]. Jeho asistentmi boli Sir [[David Maxwell-Fyfe]] a Sir [[John Wheeler-Bennett]]. Za ZSSR bol hlavným žalobcom [[Roman Andrejevič Rudenko|Roman Rudenko]]. Za Francúzsko boli žalobcami [[François de Menthon]] a [[Auguste Champetier de Ribes]].

Obhajobu tvorilo 28 právnikov, ktorí obhajovali jednotlivé obvinené osoby a 12 právnikov, ktorí obhajovali 6 nemeckých nacistických organizácií.

V rámci práva na spravodlivý súd, mali obvinení nárok na právneho zástupcu a krížový výsluch svedkov. Problémy však spôsobovalo zaobstarávanie požadovaných dokumentov k obhajobe a oneskorenia pri preklade kľúčových dokumentov pre obe strany.

== Výber obžalovaných ==
Každá zo zúčastnených Spojeneckých krajín počas príprav procesu mala zoznam najdôležitejších zločincov, ktorých súd požadovala. Tieto zoznamy by dovedna predstavovali 100 hlavných obvinených. Takýto proces však nebolo z praktických dôvodov možné viesť štandardným spôsobom. Bolo preto rozhodnuté súdiť iba nemeckých nacistov. Nakoniec bolo do užšieho zoznamu vybraných 24 hlavných predstaviteľov [[nacistické Nemecko|Tretej ríše]]. Na pojednávaní ich však bolo prítomných iba 21, pretože&nbsp;[[Adolf Hitler]],&nbsp;[[Heinrich Himmler]] a&nbsp;[[Joseph Goebbels]] spáchali samovraždu už pred jeho začiatkom. Hitlerov pobočník [[Martin Bormann]] súdený v neprítomnosti zahynul v posledných dňoch vojny, táto informácia však v roku 1945 nebola overená. [[Robert Ley]], vodca nemeckého pracovného frontu, spáchal samovraždu pred začiatkom procesu.

Zoznam obžalovaných zahŕňal vysokých politikov a predstaviteľov štátnych inštitúcií ([[Hans Frank|Frank]], [[Wilhelm Frick|Frick]], [[Rudolf Hess|Hess]], [[Ernst Kaltenbrunner|Kaltenbrunner]], [[Alfred Rosenberg|Rosenberg]], [[Arthur Seyss-Inquart|Seyss-Inquart]], [[Albert Speer|Speer]], [[Constantin von Neurath|Neurath]], [[Joachim von Ribbentrop|Ribbentrop]], [[Martin Bormann|Bormann]], [[Walter Funk|Funk]], [[Hjalmar Schacht|Schacht]], [[Franz von Papen|Papen]], [[Baldur von Schirach|Schirach]], [[Hans Fritzsche|Fritzsche]], [[Julius Streicher|Streicher]], [[Fritz Sauckel|Sauckel]] a [[Robert Ley|Ley]]), predstaviteľov nemeckých ozbrojených síl ([[Wilhelm Keitel|Keitel]], [[Alfred Jodl|Jodl]], [[Hermann Göring|Göring]], [[Karl Dönitz|Dönitz]], [[Erich Raeder|Raeder]]). Súdený bol aj priemyselník [[Gustav Krupp von Bohlen und Halbach|Krupp]].

Aby nebolo potrebné neskôr súdiť tisíce príslušníkov nacistickej strany a nacistických represných zložiek, boli ako celok obžalované tieto organizácie: [[Schutzstaffel|SS]], [[Sturmabteilung|SA]], [[Gestapo]] a [[Sicherheitsdienst]].

== Priebeh procesu ==
[[Súbor:Defendants in the dock at nuremberg trials.jpg|náhľad|Pohľad na lavicu obžalovaných.]]
Súdny proces sa začal [[20. november|20. novembra]] [[1945]] a viedol ho britský žalobca Lord Lawrence. Prebehlo celkovo 403 otvorených zasadnutí tribunálu. Obžaloba bola založená na asi 100 000 zaistených nemeckých dokumentoch, mnohých dokumentárnych filmových záberoch a 25 000 fotografiách.


Obhajoba sa pokúšala preukázať neprávoplatnosť súdu a jeho [[retroaktivita|retroaktivitu]], keďže viaceré prvky obžaloby neboli v období pred druhou svetovou vojnou právne kodifikované, alebo neboli v nacistickom Nemecku trestným činom. Súd však skonštatoval, že všetky zločiny, za ktoré boli obžalovaní uznaní vinnými by boli podľa medzinárodných zvyklostí považované za kriminálne činy aj pred vojnou. Obvinení vo viacerých prípadoch zvaľovali všetku vinu na nadriadených, Hitlera, SS a gestapo a obviňovali z rovnakých zločinov krajiny ustanovujúce tribunál, najmä ZSSR. Súd však skonštatoval, že ak obžalovaní konali na rozkaz svojej vlády alebo nadriadených, nezbavuje ich to zodpovednosti za ich činy. Môže to však byť pokladané za poľahčujúcu okolnosť, ak Súdny dvor rozhodne, že si to vyžaduje spravodlivosť. V tomto duchu sa niesla obhajoba napr. Keitla, ktorý tvrdil, že je tradíciou nemeckých dôstojníkov plniť rozkazy nadriadených a nepochybovať o nich. Rozhodnutie o vedení vojny bolo podľa neho čisto politickým rozhodnutím a jemu ako vojakovi bolo povinnosťou tieto rozkazy vykonať. Súd neskôr konštatoval, že v prípade vysokých armádnych dôstojníkov je ich spoluzodpovednosť jasná, pretože si musia uvedomovať široké dopady svojich rozhodnutí.
== Menný zoznam súdených ==


Rozsudky boli vynesené [[1. október|1. októbra]] [[1946]]. Trest smrti 12 odsúdených bol vykonaný 16. októbra 1946 v Norimberskom väzení. Göring spáchal noc pred vykonaním rozsudku samovraždu kyanidovou kapsulou.
[[File:1946-10-08 21 Nazi Chiefs Guilty.ogv|thumb|right|Dobové filmové správy zo 17. októbra 1946 (po anglicky).]]
=== Menný zoznam súdených ===
'''Trest smrti:'''
'''Trest smrti:'''
* [[Martin Bormann]] - ríšsky protektor, vedúci straníckej kancelárie [[NSDAP]], blízky spolupracovník [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]] († [[2. máj]] [[1945]], súdený v neprítomnosti)
* [[Martin Bormann]] - ríšsky protektor, vedúci straníckej kancelárie [[NSDAP]], blízky spolupracovník [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]] († [[2. máj]] [[1945]], súdený v neprítomnosti)
Riadok 18: Riadok 80:
* [[Wilhelm Keitel]] - poľný maršal a náčelník štábu vrchného veliteľstva ([[OKW]], [[Oberkommando der Wehrmacht]]) († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Wilhelm Keitel]] - poľný maršal a náčelník štábu vrchného veliteľstva ([[OKW]], [[Oberkommando der Wehrmacht]]) († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Ernst Kaltenbrunner]] - poľný maršal a šéf bezpečnostnej služby († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Ernst Kaltenbrunner]] - poľný maršal a šéf bezpečnostnej služby († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Alfred Rosenberg]] - rasový ideológ; minister Východných okupovaných území v rokoch [[1941]]-[[1945]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Alfred Rosenberg]] - rasový ideológ; minister Východných okupovaných území v rokoch [[1941]] - [[1945]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Hans Frank]] - ríšsky právnický líder, guvernér [[Poľsko|Poľska]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Hans Frank]] - ríšsky právnický líder, guvernér [[Poľsko|Poľska]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Julius Streicher]] - majiteľ a vydavateľ protižidovských novín [[Der Stürmer]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Julius Streicher]] - majiteľ a vydavateľ nacistických novín [[Der Stürmer]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Fritz Sauckel]] - protektor [[Durínsko|Durínska]] v rokoch [[1927]]-[[1945]]; splnomocnenec pre nasadenie nacistických väzenských pracovných síl v rokoch [[1942]]-[[1945]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Fritz Sauckel]] - protektor [[Durínsko|Durínska]] v rokoch [[1927]] - [[1945]]; splnomocnenec pre nasadenie nacistických väzenských pracovných síl v rokoch [[1942]] - [[1945]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Alfred Jodl]] - náčelník Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci - [[OKW]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Alfred Jodl]] - náčelník Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci - [[OKW]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Wilhelm Frick]] - Hitlerov minister vnútra v rokoch [[1933]]-[[1943]]; protektor Čiech a Moravy v rokoch [[1943]]-[[1945]]; v tejto funkcii roku [[1943]] nahradil prepusteného [[Konstantin von Neurath|Konstantina von Neuratha]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Wilhelm Frick]] - Hitlerov minister vnútra v rokoch [[1933]] - [[1943]]; protektor Čiech a Moravy v rokoch [[1943]] - [[1945]]; v tejto funkcii roku [[1943]] nahradil prepusteného [[Konstantin von Neurath|Konstantina von Neuratha]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Arthur Seyss-Inquart]] - kancelár [[Rakúsko|Rakúska]] v roku [[1938]]; zástupca guvernéra Poľska [[Hans Frank|Hansa Franka]] v rokoch [[1939]]-[[1940]]; splnomocnenec pre okupované [[Holandsko]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)
* [[Arthur Seyss-Inquart]] - kancelár [[Rakúsko|Rakúska]] v roku [[1938]]; zástupca guvernéra Poľska [[Hans Frank|Hansa Franka]] v rokoch [[1939]] - [[1940]]; splnomocnenec pre okupované [[Holandsko]] († [[16. október]] [[1946]], popravený obesením)


'''Doživotie:'''
'''Doživotie:'''
* [[Rudolf Hess]] - Hitlerov zástupca a vodca [[NSDAP]] (v roku [[1987]] vo veku 93 rokov údajne spáchal samovraždu - často spochybňované)
* [[Rudolf Hess]] - Hitlerov zástupca a vodca [[NSDAP]] (v roku [[1987]] vo veku 93 rokov údajne spáchal samovraždu - často spochybňované)
* [[Walter Funk]] - minister hospodárstva nacistického Nemecka; prezident Ríšskej banky v rokoch [[1938]]-[[1945]], v tejto funkcii nahradil Dr. [[Hjalmar Schacht|Hjalmara Schachta]] (bol prepustený [[16. máj]]a [[1957]], zomrel [[31. máj]]a [[1960]])
* [[Walter Funk]] - minister hospodárstva nacistického Nemecka; prezident Ríšskej banky v rokoch [[1938]] - [[1945]], v tejto funkcii nahradil Dr. [[Hjalmar Schacht|Hjalmara Schachta]] (bol prepustený [[16. máj]]a [[1957]], zomrel [[31. máj]]a [[1960]])
* [[Erik Reader]] - admirál; vrchný predstaviteľ nemeckého vojnového loďstva [[Kriegsmarine]] v rokoch [[1928]]-[[1943]] (kvôli zdravotnému stavu bol [[26. september|26. septembra]] [[1955]] prepustený, zomrel [[6. január]]a [[1960]])
* [[Erich Raeder]] - admirál; vrchný predstaviteľ nemeckého vojnového loďstva [[Kriegsmarine]] v rokoch [[1928]] - [[1943]] (kvôli zdravotnému stavu bol [[26. september|26. septembra]] [[1955]] prepustený, zomrel [[6. január]]a [[1960]])


'''20 rokov:'''
'''20 rokov:'''
* [[Baldur von Schirach]] - vodca [[Hitlerjugend]] v rokoch [[1933]]-[[1940]]; protektor Viedne v rokoch [[1940]]-[[1945]] (po odpykaní trestu bol [[30. september|30. septembra]] [[1966]] prepustený, † [[8. august]]a [[1974]])
* [[Baldur von Schirach]] - vodca [[Hitlerjugend]] v rokoch [[1933]] - [[1940]]; protektor Viedne v rokoch [[1940]] - [[1945]] (po odpykaní trestu bol [[30. september|30. septembra]] [[1966]] prepustený, † [[8. august]]a [[1974]])
* [[Albert Speer]] - minister zbrojnej výroby nacistického Nemecka v rokoch [[1942]]-[[1945]], ríšsky architekt (po odpykaní trestu bol [[30. september|30. septembra]] [[1966]] prepustený, † [[1. september|1. septembra]] [[1981]])
* [[Albert Speer]] - minister zbrojnej výroby nacistického Nemecka v rokoch [[1942]] - [[1945]], ríšsky architekt (po odpykaní trestu bol [[30. september|30. septembra]] [[1966]] prepustený, † [[1. september|1. septembra]] [[1981]])


'''15 rokov:'''
'''15 rokov:'''
* [[Konstantin von Neurath]] - minister zahraničných vecí Nemecka v rokoch [[1932]]-[[1938]]; protektor Čiech a Moravy v rokoch [[1939]]-[[1943]]; V roku [[1943]] po hádke s Hitlerom bol prepustený (v novembri [[1955]] bol zo zdravotných dôvodov prepustený, † [[14. august]]a [[1956]])
* [[Konstantin von Neurath]] - minister zahraničných vecí Nemecka v rokoch [[1932]] - [[1938]]; protektor Čiech a Moravy v rokoch [[1939]] - [[1943]]. V septembri&nbsp;[[1941]]&nbsp;ho Hitler odvolal kvôli údajnej zhovievavosti a miernosti, úrad však neoficiálne zastával až do roku&nbsp;[[1943]]. (V novembri [[1955]] bol zo zdravotných dôvodov prepustený, † [[14. august]]a [[1956]])


'''10 rokov:'''
'''10 rokov:'''
* [[Karl Dönitz]] - admirál; vrchný predstaviteľ nemeckého vojnového loďstva [[Kriegsmarine]] v rokoch [[1943]]-[[1945]]; Hitlerov nástupca vo funkcii hlavy štátu (po odpykaní bol [[1. október|1. októbra]] [[1956]] prepustený, † [[24. december|24. decembra]] [[1980]])
* [[Karl Dönitz]] - admirál; vrchný predstaviteľ nemeckého vojnového loďstva [[Kriegsmarine]] v rokoch [[1943]] - [[1945]]; Hitlerov nástupca vo funkcii hlavy štátu (po odpykaní trestu bol [[1. október|1. októbra]] [[1956]] prepustený, † [[24. december|24. decembra]] [[1980]])


'''Oslobodenie:'''
'''Oslobodenie:'''
* Dr. [[Hjalmar Schacht]] - prominentný nemecký bankár a ekonomik; predvojnový prezident ríšskej banky v rokoch [[1923]]-[[1930]] a v rokoch [[1933]]-[[1938]]; minister hospodárstva v rokoch [[1934]]-[[1937]]
* Dr. [[Hjalmar Schacht]] - prominentný nemecký bankár a ekonóm; predvojnový prezident ríšskej banky v rokoch [[1923]] - [[1930]] a v rokoch [[1933]] - [[1938]]; minister hospodárstva v rokoch [[1934]] - [[1937]]
* [[Hans Fritsche]] - populárny redaktor v rádiu; vedúci ríšskeho rozhlasu; vedúci spravodajského oddielu nacistického ministerstva propagandy
* [[Hans Fritsche]] - populárny redaktor v rádiu; vedúci ríšskeho rozhlasu; vedúci spravodajského oddielu nacistického ministerstva propagandy
* [[Franz von Papen]] - kancelár Nemecka v roku [[1932]]; Vicekancelár [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]] v rokoch [[1933]]-[[1934]]; veľvyslanec v [[Rakúsko|Rakúsku]] v rokoch [[1934]]-[[1938]]; veľvyslanec v [[Turecko|Turecku]] v rokoch [[1939]]-[[1944]] (Hoci bol v Norimbergu zbavený obvinení, roku [[1947]] bol nemeckými súdmi odsúdený na 8 rokov ťažkých prác za vojnové zločiny. Oslobodený bol po 2 rokoch týchto prác.)
* [[Franz von Papen]] - kancelár Nemecka v roku [[1932]]; Vicekancelár [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]] v rokoch [[1933]] - [[1934]]; veľvyslanec v [[Rakúsko|Rakúsku]] v rokoch [[1934]] - [[1938]]; veľvyslanec v [[Turecko|Turecku]] v rokoch [[1939]] - [[1944]] (Hoci bol v Norimbergu zbavený obvinení, roku [[1947]] bol nemeckými súdmi odsúdený na 8 rokov ťažkých prác za vojnové zločiny. Oslobodený bol po 2 rokoch týchto prác.)


'''Neodsúdení:'''
'''Neodsúdení:'''
* [[Robert Ley]] - vedúci Nemeckého pracovného frontu v rokoch [[1933]]-[[1945]] (krátko pred otvorením procesu spáchal samovraždu; † [[25. október]] [[1945]])
* [[Robert Ley]] - vedúci Nemeckého pracovného frontu v rokoch [[1933]] - [[1945]] (krátko pred otvorením procesu spáchal samovraždu; † [[25. október]] [[1945]])
* [[Gustav Krupp von Bohlen und Halbach]] - nacistický priemyselník; riaditeľ koncernu Krupp; (stíhanie bolo zastavené, z dôvodu vysokého veku a zlému zdravotnému stavu; † [[16. január]] [[1950]])
* [[Gustav Krupp von Bohlen und Halbach]] - nacistický priemyselník; riaditeľ koncernu Krupp; (stíhanie bolo zastavené, z dôvodu vysokého veku a zlého zdravotného stavu; † [[16. január]] [[1950]])

Zároveň boli odsúdené [[Schutzstaffel|SS]], [[Gestapo]], [[Sicherheitsdienst|SD]] a vedenie [[NSDAP]] ako zločinecké organizácie. Za zločinecké organizácie napriek odporu sovietskej strany neboli vyhlásené [[Sturmabteilung|SA]], nemecká vláda, generálny štáb ani najvyššie velenie [[Wehrmacht]]u.

== Dôsledky ==
Norimberský proces umožnil vznik [[precedens]]u a právneho rámca, podľa ktorého boli súdení ďalší vojnoví zločinci druhej svetovej vojny, ako aj [[vojnový zločin|vojnové zločiny]] neskorších období. Ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vojnové zverstvá, [[genocída|genocídu]], vážne [[vojnový zločin|vojnové zločiny]] a [[zločin proti ľudskosti|zločiny proti ľudskosti]]. V nasledujúcom období boli uskutočnené procesy s ďalšími osobami z radov nemeckej armády, nacistickými lekármi, príslušníkmi SS atď. Len v rámci americkej okupačnej zóny sa jednalo o 12 procesov, ktoré sú známe ako [[následné norimberské procesy]]. Jeden z najznámejších z nich bol [[norimberský lekársky proces]].

Tribunál urýchlil ďalší rozvoj zásad medzinárodného trestného práva a medzinárodného humanitárneho práva, zavedenie [[Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy|Dohovoru o genocíde]] z roku 1948, Ženevského dohovoru z roku 1949 a Ženevského protokol z roku 1977. Ovplyvnil tiež stanovy Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a pre Rwandu.

V priebehu vyšetrovania začali pri výpovediach svedkov ako boli [[Adolf Eichmann|Eichmannovi]] spolupracovníci, medzi nimi napr. [[Dieter Wisliceny]], vychádzať najavo detaily a pravda o masovom a systematickom vraždení Židov. Eichmann, jeden z hlavných organizátorov vraždenia Židov, v tej dobe žil v ilegalite v Argentíne a bol vypátraný izraelskou tajnou službou až roku 1960.

Podobný proces sa konal tiež v [[Japonsko|Japonsku]] – [[Tokijský proces]].


== Pozri aj ==
== Pozri aj ==
* [[Norimberský lekársky proces]]
* [[Norimberský lekársky proces]]

== Referencie ==
{{Referencie}}


== Iné projekty ==
== Iné projekty ==
Riadok 59: Riadok 135:
[[Kategória:Norimberg]]
[[Kategória:Norimberg]]
[[Kategória:Súdne procesy]]
[[Kategória:Súdne procesy]]

{{Link GA|fr}}
{{Link FA|hu}}

Aktuálna revízia z 09:26, 2. október 2024

Obžalovaní na Norimberskom procese. Hlavným obvineným bol Hermann Göring (sediaci vpravo na lavici obžalovaných v prvom rade), bol považovaný za najvyššie postaveného preživšieho predstaviteľa Tretej ríše po Hitlerovej smrti.

Norimberský proces bol medzinárodný vojnový tribunál prebiehajúci od 14. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v nemeckom meste Norimberg, ktorého cieľom bolo potrestanie najťažších vojnových zločinov spáchaných počas druhej svetovej vojny silami nacistického Nemecka. Obžalovanými v procese boli okrem občanov Nemecka aj niekoľkí Rakúšania. Viacerí hlavní nacistickí predstavitelia Hitler, Himmler a Goebbels nemohli byť súdení, pretože v posledných dňoch vojny spáchali samovraždu aby sa vyhli zajatiu a zodpovednosti za svoje zločiny. Medzi hlavnými odsúdenými boli napr. Göring, von Ribbentrop, Keitel a Kaltenbrunner.

Tribunál prvýkrát verejne odsúdil podstatu nemeckého nacizmu a jeho plány na zničenie celých štátov a národov, a tiež poukázal na nebezpečenstvo ideológie nacizmu, pre celé ľudstvo.[1]

Informácie o otrasných vojnových zločinoch nacistického Nemecka prenikali na verejnosť už v priebehu druhej svetovej vojny. V krajinách Západnej Európy a USA verejnosť aj politické špičky hodlali obžalovať zodpovedných nacistických politikov za rozpútanie vojny, zodpovednosť za letecké údery na obývané oblasti a civilné obyvateľstvo (neskôr vylúčené Londýnskou dohodou zo zoznamu vojnových zločinov) a vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny. O krutých represáliách v okupovaných oblastiach, prenasledovaní a likvidácii Židov, či vojnových zajatcov v úvodných fázach vojny neexistovali takmer žiadne informácie. Keďže boje sa väčšinu vojny viedli hlavne na východoeurópskom bojisku, zverejňovanie informácií o nacistických zverstvách zostalo obmedzené na sovietske médiá. Veľká časť z nich bola prijímaná na západe s veľkou nedôverou ako sovietska propaganda a spočiatku im nebola venovaná veľká pozornosť. Dôvodom bol aj fakt, že bolo len málo západných novinárov, ktorí by mali na východný front prístup.[2] Každopádne už v priebehu roku 1942 varoval americký prezident Roosevelt nacistických vodcov, že po skončení vojny budú za svoje zločiny potrestaní, keď 7. októbra 1942 vyhlásil, že nacistickí vojnoví zločinci budú súdení tribunálom organizácie Spoločnosti národov.[3]

Prvá komisia pre vyšetrovanie vojnových zločinov nacistov bola ustanovená v roku 1943 v Londýne. Následne 30. októbra 1943 predstavitelia hlavných spojeneckých mocností prijali v Moskve deklaráciu (tzv. Moskovská deklarácia), ktorou varovali vodcov krajín Osi a ich vojakov, že po vojne budú musieť očakávať trest za všetky vojnové zločiny, ktorých sa dopustili na územiach nacistami okupovanej Európy a Japoncami okupovanej Ázie.[3]

Podľa Londýnskej dohody o prenasledovaní vojnových zločincov z 8. augusta 1945 štáty protihitlerovskej koalície (USA, ZSSR, Spojené kráľovstvo a Francúzsko) po víťaznom konci bojov druhej svetovej vojny v Európe rozhodli o vytvorení špeciálneho súdneho dvora, ktorý by spravodlivo posúdil osobnú zodpovednosť zadržaných nacistických pohlavárov za vojnové zločiny. Súdený mal byť aj rad nacistických organizácií, ktoré sa na ich príprave podieľali.

Takýto postup však nebol schvaľovaný všetkými. Napr. britský ministerský predseda Churchill v tajnom liste Stalinovi v septembri 1944 navrhoval aby boli najvyšší nacistickí vodcovia zlikvidovaní do 6 hodín od ich zajatia. „Ich poprava je totiž politickou otázkou, nie právnou.[4] Podobne Stalin v duchu jeho politiky kolektívnej viny, ktorú dlhé roky aplikoval doma v Sovietskom zväze, navrhoval popraviť 50 - 100 000 príslušníkov nemeckého veliteľského zboru. Očakávania, že vedúci nacistickí predstavitelia, ktorí vojnové zločiny nariadili budú urýchlene postavení k múru a zastrelení, však bola spoločenskou objednávkou väčšiny obyvateľstva nacistami okupovaných oblastí. Mnohí očakávali, že takto budú potrestané aj tisíce vojakov, ktorí vraždili nevinných civilistov či vojnových zajatcov, alebo pripravovali a vykonávali obludné vyvražďovanie vo vyhladzovacích táboroch. Ochota pripraviť veľké monsterprocesy, ktoré nežiadal len diktátor Stalin ale aj väčšina obyvateľstva, bola zrejme najväčšia zo strany Sovietskeho zväzu. Na jeho území bolo nacistické vyčíňanie asi najohavnejšie, keďže v krajine zomrelo počas vojny prevažne na okupovaných územiach okolo 17 miliónov civilistov a asi 3 milióny vojakov zahynuli v otrasných podmienkach nemeckého zajatia.

Aj americký prezident Roosevelt spočiatku zastával názor ministra financií Morgenthaua, že je potrebné čo najskôr popraviť asi 2500 najvyšších nacistických predstaviteľov. Naopak minister obrany Stimson zastával názor, že obvinení majú právo na riadny súd.[4] Súd by overil osobnú zodpovednosť jednotlivých nacistov, nemal byť divadelným procesom ale prebiehať v súlade s demokratickými predstavami o spravodlivosti. Zároveň by navodil lepší obraz o víťazoch vojny v neskorších dejinách a umožnil by lepšie zdokumentovať nacistické zločiny.

Pred procesom sa hľadalo miesto, kde sa bude konať. Navrhnutá Moskva a Londýn boli zamietnuté, do úvahy prichádzal Mníchov. 7. júla navrhol veliteľ amerických okupačných síl generál Clay americkému žalobcovi Jacksonovi mesto Norimberg. V Norimbergu bol uprostred rozvalín zachovaný takmer nepoškodený Justičný palác. Pri Justičnom paláci sa nachádzalo málo poškodené väzenie a na jeho nádvorí stála menšia budova telocvične, ktorá sa o rok neskôr stala miestom popráv. Výber Norimbergu mal aj symbolický podtón - mesto bolo výkladnou skriňou nacizmu.

Príprava procesu

[upraviť | upraviť zdroj]

V období pred začiatkom aj v priebehu vojny už existovali medzinárodné konvencie, ktoré definovali niektoré zvyky vedenia vojny, zaobchádzania s ranenými a zajatými bojovníkmi nepriateľa, či civilným obyvateľstvom. Súd, ktorého úlohou bolo súdiť nacistických vojnových zločincov sa však z právneho hľadiska stretol s viacerými formami zločinov, ktoré bolo ťažké hodnotiť na základe dovtedy zaužívaných noriem.

Bolo rozhodnuté obviniť nacistických predstaviteľov z hlavných zločinov, ktoré boli:

Ako zločinný bol súdený aj celý nacistický ozbrojený a bezpečnostný aparát (hlavne Gestapo, SS a SA), vedenie nacistickej strany NSDAP, generálny štáb nemeckých ozbrojených síl a nemecká vláda. Nemecký nacizmus nebol obyčajným politickým hnutím, z hľadiska jeho uskutočnenia bol zločinným sprisahaním s cieľom zmocniť sa územia nemeckých susedov, ich ľudských aj materiálnych zdrojov, následne odstrániť všetky elementy spoločnosti, ktoré sa mu postavia na odpor. Za jeden z hlavných cieľov si nacisti vybrali likvidáciu obyvateľov židovskej národnosti, ktorých považovali za úhlavných nepriateľov svojej ideológie a v priebehu vojny ich začali systematicky vyvražďovať. Nacistické represálie však postihli aj ďalšie, predovšetkým slovanské národy, hlavne Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Bielorusov či národov bývalej Juhoslávie. Na území Bieloruska, ktoré nacisti okupovali 3 roky, zahynul v priebehu vojny každý 4. obyvateľ.[5]

Zloženie súdu

[upraviť | upraviť zdroj]
Sudcovia Norimberského súdu z ľava do prava: Volčkov, Nikitčenko, Birkett, Lawrence, Biddle, Parker, Donnedieu de Vabres a Falco.

Medzinárodný vojenský tribunál bol zriadený na základe parity zástupcov štyroch veľmocí v súlade s Londýnskou dohodou. Každá krajina (USA, Spojené kráľovstvo, ZSSR a Francúzsko) mali jedného sudcu a jeho zástupcu. Všetci sudcovia okrem sovietskych boli civilnými sudcami. Tvorili ho:

Systém súdu bol zmesou anglo-saského a kontinentálneho spôsobu vedenia súdneho pojednávania. Obžalobu tvorilo 52 právnikov, paritne zastúpených z každej zo 4 krajín. Hlavným žalobcom bol Robert H. Jackson (USA), jeho asistentom bol Telford Taylor. Hlavným žalobcom za Spojené kráľovstvo bol Sir Hartley Shawcross. Jeho asistentmi boli Sir David Maxwell-Fyfe a Sir John Wheeler-Bennett. Za ZSSR bol hlavným žalobcom Roman Rudenko. Za Francúzsko boli žalobcami François de Menthon a Auguste Champetier de Ribes.

Obhajobu tvorilo 28 právnikov, ktorí obhajovali jednotlivé obvinené osoby a 12 právnikov, ktorí obhajovali 6 nemeckých nacistických organizácií.

V rámci práva na spravodlivý súd, mali obvinení nárok na právneho zástupcu a krížový výsluch svedkov. Problémy však spôsobovalo zaobstarávanie požadovaných dokumentov k obhajobe a oneskorenia pri preklade kľúčových dokumentov pre obe strany.

Výber obžalovaných

[upraviť | upraviť zdroj]

Každá zo zúčastnených Spojeneckých krajín počas príprav procesu mala zoznam najdôležitejších zločincov, ktorých súd požadovala. Tieto zoznamy by dovedna predstavovali 100 hlavných obvinených. Takýto proces však nebolo z praktických dôvodov možné viesť štandardným spôsobom. Bolo preto rozhodnuté súdiť iba nemeckých nacistov. Nakoniec bolo do užšieho zoznamu vybraných 24 hlavných predstaviteľov Tretej ríše. Na pojednávaní ich však bolo prítomných iba 21, pretože Adolf HitlerHeinrich HimmlerJoseph Goebbels spáchali samovraždu už pred jeho začiatkom. Hitlerov pobočník Martin Bormann súdený v neprítomnosti zahynul v posledných dňoch vojny, táto informácia však v roku 1945 nebola overená. Robert Ley, vodca nemeckého pracovného frontu, spáchal samovraždu pred začiatkom procesu.

Zoznam obžalovaných zahŕňal vysokých politikov a predstaviteľov štátnych inštitúcií (Frank, Frick, Hess, Kaltenbrunner, Rosenberg, Seyss-Inquart, Speer, Neurath, Ribbentrop, Bormann, Funk, Schacht, Papen, Schirach, Fritzsche, Streicher, Sauckel a Ley), predstaviteľov nemeckých ozbrojených síl (Keitel, Jodl, Göring, Dönitz, Raeder). Súdený bol aj priemyselník Krupp.

Aby nebolo potrebné neskôr súdiť tisíce príslušníkov nacistickej strany a nacistických represných zložiek, boli ako celok obžalované tieto organizácie: SS, SA, Gestapo a Sicherheitsdienst.

Priebeh procesu

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad na lavicu obžalovaných.

Súdny proces sa začal 20. novembra 1945 a viedol ho britský žalobca Lord Lawrence. Prebehlo celkovo 403 otvorených zasadnutí tribunálu. Obžaloba bola založená na asi 100 000 zaistených nemeckých dokumentoch, mnohých dokumentárnych filmových záberoch a 25 000 fotografiách.

Obhajoba sa pokúšala preukázať neprávoplatnosť súdu a jeho retroaktivitu, keďže viaceré prvky obžaloby neboli v období pred druhou svetovou vojnou právne kodifikované, alebo neboli v nacistickom Nemecku trestným činom. Súd však skonštatoval, že všetky zločiny, za ktoré boli obžalovaní uznaní vinnými by boli podľa medzinárodných zvyklostí považované za kriminálne činy aj pred vojnou. Obvinení vo viacerých prípadoch zvaľovali všetku vinu na nadriadených, Hitlera, SS a gestapo a obviňovali z rovnakých zločinov krajiny ustanovujúce tribunál, najmä ZSSR. Súd však skonštatoval, že ak obžalovaní konali na rozkaz svojej vlády alebo nadriadených, nezbavuje ich to zodpovednosti za ich činy. Môže to však byť pokladané za poľahčujúcu okolnosť, ak Súdny dvor rozhodne, že si to vyžaduje spravodlivosť. V tomto duchu sa niesla obhajoba napr. Keitla, ktorý tvrdil, že je tradíciou nemeckých dôstojníkov plniť rozkazy nadriadených a nepochybovať o nich. Rozhodnutie o vedení vojny bolo podľa neho čisto politickým rozhodnutím a jemu ako vojakovi bolo povinnosťou tieto rozkazy vykonať. Súd neskôr konštatoval, že v prípade vysokých armádnych dôstojníkov je ich spoluzodpovednosť jasná, pretože si musia uvedomovať široké dopady svojich rozhodnutí.

Rozsudky boli vynesené 1. októbra 1946. Trest smrti 12 odsúdených bol vykonaný 16. októbra 1946 v Norimberskom väzení. Göring spáchal noc pred vykonaním rozsudku samovraždu kyanidovou kapsulou.

Dobové filmové správy zo 17. októbra 1946 (po anglicky).

Menný zoznam súdených

[upraviť | upraviť zdroj]

Trest smrti:

Doživotie:

20 rokov:

15 rokov:

  • Konstantin von Neurath - minister zahraničných vecí Nemecka v rokoch 1932 - 1938; protektor Čiech a Moravy v rokoch 1939 - 1943. V septembri 1941 ho Hitler odvolal kvôli údajnej zhovievavosti a miernosti, úrad však neoficiálne zastával až do roku 1943. (V novembri 1955 bol zo zdravotných dôvodov prepustený, † 14. augusta 1956)

10 rokov:

Oslobodenie:

  • Dr. Hjalmar Schacht - prominentný nemecký bankár a ekonóm; predvojnový prezident ríšskej banky v rokoch 1923 - 1930 a v rokoch 1933 - 1938; minister hospodárstva v rokoch 1934 - 1937
  • Hans Fritsche - populárny redaktor v rádiu; vedúci ríšskeho rozhlasu; vedúci spravodajského oddielu nacistického ministerstva propagandy
  • Franz von Papen - kancelár Nemecka v roku 1932; Vicekancelár Adolfa Hitlera v rokoch 1933 - 1934; veľvyslanec v Rakúsku v rokoch 1934 - 1938; veľvyslanec v Turecku v rokoch 1939 - 1944 (Hoci bol v Norimbergu zbavený obvinení, roku 1947 bol nemeckými súdmi odsúdený na 8 rokov ťažkých prác za vojnové zločiny. Oslobodený bol po 2 rokoch týchto prác.)

Neodsúdení:

Zároveň boli odsúdené SS, Gestapo, SD a vedenie NSDAP ako zločinecké organizácie. Za zločinecké organizácie napriek odporu sovietskej strany neboli vyhlásené SA, nemecká vláda, generálny štáb ani najvyššie velenie Wehrmachtu.

Norimberský proces umožnil vznik precedensu a právneho rámca, podľa ktorého boli súdení ďalší vojnoví zločinci druhej svetovej vojny, ako aj vojnové zločiny neskorších období. Ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vojnové zverstvá, genocídu, vážne vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. V nasledujúcom období boli uskutočnené procesy s ďalšími osobami z radov nemeckej armády, nacistickými lekármi, príslušníkmi SS atď. Len v rámci americkej okupačnej zóny sa jednalo o 12 procesov, ktoré sú známe ako následné norimberské procesy. Jeden z najznámejších z nich bol norimberský lekársky proces.

Tribunál urýchlil ďalší rozvoj zásad medzinárodného trestného práva a medzinárodného humanitárneho práva, zavedenie Dohovoru o genocíde z roku 1948, Ženevského dohovoru z roku 1949 a Ženevského protokol z roku 1977. Ovplyvnil tiež stanovy Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a pre Rwandu.

V priebehu vyšetrovania začali pri výpovediach svedkov ako boli Eichmannovi spolupracovníci, medzi nimi napr. Dieter Wisliceny, vychádzať najavo detaily a pravda o masovom a systematickom vraždení Židov. Eichmann, jeden z hlavných organizátorov vraždenia Židov, v tej dobe žil v ilegalite v Argentíne a bol vypátraný izraelskou tajnou službou až roku 1960.

Podobný proces sa konal tiež v JaponskuTokijský proces.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Njurnbergskij process [online]. Megaenciklopedia Kirilla i Mefodia, [cit. 2016-05-28]. Dostupné online. (po rusky)
  2. Werth, A., 1969, Od Staligradu po Berlín. Epocha, Bratislava, 493 s.
  3. a b Nuremberg tribunal. in Nolan, C. J. (Ed.), 2010, The Concise Encyclopedia of World War II. ABC-CLIO, Santa Barbara, s. 802 - 803
  4. a b Scheffer, D. J., 2005, Nuremberg Trials. in Schelton, D. L. (Ed.), Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Vol. 2 I–S, Macmillan Reference, Thomson Gale, Detriot, s. 764 - 772
  5. Erlichman, V., 2004: Poteri narodonaseleniia v XX veke: spravočnik. Ruskaja panorama, Moskva. s. 21 – 35

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]