Preskočiť na obsah

Dieter Wisliceny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dieter Wisliceny
nemecký organizátor Holocaustu
Narodenie13. január 1911
Regulowken (dnes súčasť Możdżany), Východné Prusko
Úmrtie4. máj 1948 (37 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko

Dieter Wisliceny (* 13. január 1911, Regulowken, Východné Prusko, poľsky Regułówka dnes súčasť Możdżany, Poľsko – † 4. máj 1948, Bratislava) bol príslušník SA, SS a SD, pracovník Hlavného úradu bezpečnosti (Sicherheitsdienstes - Hauptamt) a neskôr Referátu pre židovské záležitosti, ktoré sa od roku 1934 podieľali na registrácii a následnom vyhladzovaní židovského obyvateľstva najprv v Nemecku, neskôr na Slovensku (od augusta 1940 do jari 1943) v Grécku a v Maďarsku ako špecialista a poradca pre riešenie židovskej otázky. Patril medzi hlavných organizátorov nacistického holokaustu a koncentračných táborov. Svedčil na Norimberskom procese. V roku 1948 bol v Bratislave uznaný vinným za spoluúčasť na deportácii takmer 60 000 Židov zo slovenského územia a odsúdený na trest smrti a obesený.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Dieter Wisliceny sa narodil v mestečku Regułówka vo Východnom Prusku 13. januára 1911 v rodine účtovníka. Vyrastal spolu s bratom Günterom. (Günther-Eberhardt Wisliceny neskôr tiež vstúpil do SS a bol viackrát počas vojny vyznamenaný za zásluhy a odvahu. Po vojne bol niekoľko rokov držaný vo väzbe kvôli vyšetrovaniu vojnových zločinov jeho jednotky pri Tulle a Oradour-sur-Glane. Prepustený bol r. 1951.) V roku 1928 zomrel jeho otec a rodina zostala bez finančných prostriedkov. Pôvodne chcel ísť študovať medicínu alebo históriu, no nakoniec odišiel študovať do Wrocławi za protestantského pastora. Štúdium však nedokončil. Aby mohol pomáhať rodine v ťažkej finančnej situácii, začal pracovať v stavebnej firme, no po strate zamestnania začal hľadať východisko z osobnej a spoločenskej krízy v strane NSDAP, do ktorej vstúpil roku 1931. Toho istého roku vstúpil aj do SA. 15. júla 1934 sa stal členom SS.

Ešte v priebehu roka 1934 bol prevelený na Bezpečnosť (Sicherheintsdiest – SD) v Mníchove, kde pracoval v oddelení ktoré malo zbierať informácie o Slobodomurároch. Od septembra 1934 začal pôsobiť v Berlíne na Hlavnom úrade SD, tu spolupracoval s Adolfom Eichmannom (jeden z hlavných organizátorov nacistického holokaustu a koncentračných táborov a vojnový zločinec), s ktorým sa spriatelil. V roku 1936 najprv Eichmann a potom aj Wisliceny boli preložení do novozriadeného Referátu pre židovské záležitosti s označením A II 112. Referát pozostával z troch podreferátov: Asimilanti (II-1121, vedúci Theodor Dannecker[1]), Ortodoxní (II-1122, vedúci Hagelmann) a Sionisti (II-1123, vedúci Eichmann) a pracovalo v ňom asi osem referentov. V apríli 1937 Wisliceny ako 26 ročný prebral vedenie celého referátu. Tam sa sústredil na registráciu Židov a zavedenie kartoték. Išlo mu predovšetkým o zmapovanie dôležitých Židov (Reichwichtige Juden) a zmapovania ich aktivít (členstvo v židovských stranách a organizáciách a pod.). Bol to prvý krok, ktorý mal viesť k vyradeniu Židov z kultúrneho, spoločenského a hospodárskeho života, čo neskôr viedlo k ich sústredeniu a deportácii (vysídleniu) z Nemecka. [2]

Pôsobenie na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1940 sa stal Wisliceny pracovníkom referátu IV A 4 a v auguste 1940 odišiel ako špecialista a poradca pre židovské záležitosti (nemecky „Spezialist und Berater in jüdischen Angelegenheiten“) na Slovensko. Wisliceny pricestoval do Bratislavy v posledný augustový deň roku 1940. Keďže funkčne spadal pod nemecké vyslanectvo stal sa jeho pracovníkom ako iní poradcovia, ktorí prišli približne v rovnakom čase do Bratislavy ako on. Nasledujúci deň po jeho inštalácii sa po prvýkrát osobne stretol s predsedom vlády V. Tukom a ostatnými členmi slovenského vládneho kabinetu. Na slávnostnom zasadaní vlády 2. septembra 1940 sa nemeckí poradcovia predstavili bratislavskej vláde. Nemecký vyslanec Killinger pritom predniesol slávnostnú reč o zmysle ich pôsobenia, na čo Tuka po nemecky "svojich hostí" ubezpečil o všestrannej podpore.[2]

S Augustínom Morávkom, bývalým tajomníkom bratislavských živnostenstiev a grémií, sa zoznámil počas svojej inštalácie u predsedu vlády. Morávek ešte ako vedúci Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády, mal už vyše roka vypracovaný plán arizácií a konfiškovania židovského majetku, ktorý v podobe memoranda predložil V. Tukovi. Až zriadenie Ústredného hospodárského úradu 16. septembra 1940 mu umožnilo naplno realizovať jeho zámery.[2] Niektorí členovia Deutsche Partei spolu s HSĽS a HG následne pripravili priestor pre arizácie židovského majetku a ďalšie protižidovské akcie, ktoré v roku 1941 vyústili prijatím tvrdých protižidovských zákonov.

Poradca pre projekt Madagaskar

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozsiahly plán na odsunutie 4 miliónov európskych Židov na ostrov Madagaskar vypracovalo v júni 1940 oddelenie D III Zahraničného úradu v Berlíne pod vedením F. Rademachera, ktorý bol zodpovedný za židovskú otázku, rasovú politiku a informácie zahraničných zastupiteľstiev o dôležitých vnútropolitických udalostiach. S súhlasil aj minister zahraničia. Vyše 40-stranový elaborát "Projektu Madagaskar" dostal Rademacher na Zahraničný úrad 15. augusta 1940. Plán tejto akcie detailnejšie prepracoval Eichmann s T. Danneckerom a E. Rajakowitschom. Eichmann plánoval vybudovať sieť poradcov na obsadených územiach, ktorí by celú akciu koordinovali. To sa aj zrealizovalo. V auguste 1940 bol Wisliceny dosadený ako poradca na Slovensko, ako vôbec v prvej (podriadenej a nie priamo okupovanej) krajine. Potom nasledovali poradcovia v Rumunsku, Holandsku, Belgicku a Bulharsku (1941), v roku 1942 v Chorvátsku a Francúzsku. V roku 1943 boli "experti na židovskú otázku" dosadení do Grécka a Talianska a napokon od marca 1944 do Maďarska. Po tom, čo Nemci napadli Sovietsky zväz, sa od plánu kolonizovať Madagaskar európskymi Židmi postupne upustilo.[2][3]

Deportácie slovenských Židov 1942

[upraviť | upraviť zdroj]

Neskôr za súhlasu niektorých vládnych činiteľov viedol Wisliceny nátlak na to by boli slovenskí Židia deportovaní do táborov v Poľsku. To sa začalo diať od marca 1942. Do októbra 1942 bolo zo Slovenska vyvezených 57 752 Židov. Navrhoval tiež revíziu prezidentských a ministerských výnimiek. Neskôr začal jednať aj s predstaviteľmi židovských organizácií, ktoré sa snažili zabrániť transportom. Rabín Weissmandel a jeho pracovná skupina Wislicenemu v dvoch splátkach zaplatila 40 – 50 tisíc dolárov.[4] Deportácie potom skutočne ustali a Weissmandl verili, že sa tak stalo vďaka úplatku. Dodnes však nie je jasné, či bol príčinou prestávky v transportoch skutočne Wisliceneyho zásah.

Podľa jeho neskoršej výpovedi na súde v Norimbergu Wisliceny tvrdil, že o likvidácii Židov (holokaust), ktorá prebiehala v Poľsku, sa dozvedel až na jeseň 1942, kedy mu to prezradil Adolf Eichmann. Bolo to vraj práve v súvislosti so slovenskými Židmi, ktorých životné podmienky v koncentračných táboroch mala na vyžiadanie Slovenskej vlády ísť preveriť slovenská delegácia. Zástancovia a obhajcovia Slovenského štátu argumentujú[5] práve jeho výpoveďou, v ktorej povedal, že „Slovenská vláda napriek tomu urobila pokusy pozrieť sa, či s týmito židmi bolo v skutočnosti zaobchádzané humánne; najmä sa pokúšala pomôcť takým židom, ktorí prestúpili na kresťanstvo“, že slovenskí predstavitelia (Mach, Tuka) nevedeli o osude odtransportovaných židov a zastavili transporty po Eichmannovej vyhýbavej odpovedi (Eichmann sa vraj pred Wislicenym vyhováral na nariadenie Himmlera). Ján Čarnogurský sa dovoláva Wisliceneho výpovedi pri obrane prezidenta Tisa. Tvrdí, že Wisliceny svedčil, že dôležitejšia ako neuspokojivá odpoveď z Berlína na slovenskú požiadavku o informáciách o živote deportovaných Židov, boli "výnimky prezidenta Tisa, ministrov".[6] V prepise Wislicenyho výpoveď možno nájsť, že Wisliceny výnimky spomenul ale tiež, že Čarnogurský pritom zavádza, pretože Wisliceneho necituje presne. Ten totiž Tisovo meno vôbec nespomenul. [7]

Ani Wisliceneho znalosť či neznalosť skutočného priebehu židovských reportácií neznamenala, že by vo svojej činnosti nejak poľavil. Po tom, čo sa ukázalo, že prestávka v transportoch slovenských Židov potrvá dlhšie, dostal v januári 1943 v Berlíne rozkaz odísť do Grécka, kde mal riadiť činnosť proti tamojším Židom. Z Bratislavy odišiel na jar 1943.

Grécko a Maďarsko

[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti mesta Solún, kde žila prevažná väčšina gréckych Židov, organizoval spolu s Aloisom Brunnerom všetky potrebné náležitosti, ako bola registrácia, zavedenie kartoték a označenia Židov. Do jesene 1943 už bola väčšina gréckych Židov v koncentračných táboroch po celej strednej Európe, alebo do nich práve smerovala. Neskôr podobným podielom prispel k začiatku likvidácie Židov z Maďarska, ktorých sa tam v tej dobe nachádzalo asi 800 000. Tu sa s ním opäť spojili členovia židovských organizácii, ktorí sa pokúšali o záchranu svojich krajanov prostredníctvom úplatkov. Pri vypočúvaní na súde, neskôr Wisliceny pri tejto téme „stratil pamäť“. V januári 1945 bol za neuposlúchnutie rozkazu, ktorý mu nariaďoval osobne organizovať pochody polomŕtvych židovských väzňov z maďarsko-nemeckých hraníc do koncentračného tábora Bergen-Belsen, postavený mimo službu.

Svedok na Norimberskom súde

[upraviť | upraviť zdroj]

3. mája 1945 bol zatknutý v Starnbergu pri Mníchove americkými jednotkami. Neskôr absolvoval postupné presuny do väzníc vo Weilheime, Gautingu, Heilbronne francúzskeho Vauves pri Chartes a Cherbourgu. 8. októbra 1945 bol prevezený do Norimbergu, kde ako svedok vystupoval na Norimberskom súde. Vypovedal v procese s hlavnými vojnovými zločincami 3. januára 1946.[8] Vo výpovedi[7] popísal fungovanie oddelenia IV-B-4 RSHA, ktoré bolo zodpovedné za organizáciu vyvražďovania Židov. Žalobca použil jeho výpoveď ako dôkazový materiál proti Ernestovi Kaltenbrunnerovi, šéfovi Bezpečnostnej služby RSHA, ktorej bolo priamo podriadené gestapo, bezpečnostná služba Sicherheitsdienst, kriminálna polícia (Kriminalpolizei) a zahraničná spravodajská služba. V tejto funkcii bol Kaltenbrunner nástupcom Reinharda Heydricha. Podľa Hrnka[5] je jeho výpoveď zaujímavá najmä tým, že odhaľuje pozadie a pohnútky niektorých aktérov, ktoré viedli k deportácii židovského obyvateľstva zo Slovenska v roku 1942, ako aj všeobecnú ľahostajnosť k dôsledkom vlastného konania.

Súd a poprava

[upraviť | upraviť zdroj]

22. júna 1946 bol cez Plzeň prevezený do Bratislavy, kde sa najprv ako svedok zúčastnil na procese s Antonom Vaškom, Fritzom Fialom, Izodorom Kosom, E. Veesenmayerom a A. Eichmannom.

Hlavné pojednávanie proti nemu samotnému sa začalo v Bratislave 24. februára 1948. Wisliceny sa k činom, za ktoré bol obžalovaný priznal a 27. februára 1948 bol uznaný vinným za spoluúčasť na deportácii takmer 60 000 Židov zo slovenského územia a odsúdený na trest smrti obesením. Jeho obhajca sa síce pokúsil o zmenu rozsudku na doživotie, ale to súd neskôr zamietol. Rozsudok bol vykonaný 4. mája 1948 v Bratislave, kedy bol Wisliceny obesený. Jeho pozostatky boli prevezené do Nemecka.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ JANCURA, Vladimír. Bulharsko odmietlo poslať svojich Židov na smrť [online]. Pravda.sk, 2022-03-29, [cit. 2022-03-29]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d HRADSKÁ, Katarína. Prípad Wisliceny (Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku). [s.l.] : AEPress,, 2001. Dostupné online. ISBN 80-88880-29-7.
  3. ↑ Zdroje uvedené Hradskou: Dörscher, H. J.: Das Auswärtige Amt im Dritten Reich. Diplomatie im Schatten der „Endlösung“. Siedler Verlag, Berlín 1987., Safrian, H.: Eichmann und seine Gehilfen. Fischer Verlag, Frankfurt am Main, 1995, s. 93-96., Výpoveď D. Wislicenyho o A. Eichmannovi z 27. 10. 1946. In: Zst Ludwigsburg, Ord. Nr. 6 Verschiedens, 1742-1759, ako aj Die Bearbeitung der jüdischen Probleme durch die Sicherheitspolizei und Sicherheitsdienst. In: Yad Vashem, Jerusalem, M-5/162, Breitmann, R.: Der Architekt der Endlösung, c.d.
  4. ↑ Weissmandel, Michael Dov [online]. Yad Vashem - The World Holocaust Remembrance Center, [cit. 2019-03-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ a b HRNKO, Anton. Výpoveď Dietera Wislicenyho [online]. Blog Antona Hrnka, 2008-07-01, [cit. 2019-03-26]. Dostupné online. Archivované 2019-03-26 z originálu.
  6. ↑ ČARNOGURSKÝ, Ján. Palko a Sudor s odkrytým hľadiem [online]. blog.postoj.sk, [cit. 2021-08-19]. Dostupné online.
  7. ↑ a b The trial of German major war criminals : proceedings of the International Military Tribunal sitting at Nuremberg Germany. 3 Jan. 1946 [online]. Archív Univerzity Yale, USA, [cit. 2021-08-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ Wisliceny testifies at Nuremberg Trial re.his role with Eichmann's work in Hungary, deportation of Greek Jews. Kaestner mentioned - Collections Search - United States Holocaust Memorial Museum [online]. collections.ushmm.org, [cit. 2019-03-27]. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HRADSKÁ, Katarína. Prípad Dieter Wisliceny : nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Academic Electronic Press, 1999. 133 s. ISBN 80-88880-29-7.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dieter_Wisliceny&oldid=7768923“