Inflácia (ekonomika)

Inflácia (lat. nadutie, nadúvanie) označuje v národnom hospodárstve všeobecný nárast cien ekonomických statkov, čo má za následok zníženie kúpnej sily peňazí.^[1] Inflácia v praxi je prejavom ekonomickej nerovnováhy a znamená, že napríklad za 1 euro sa pri zvýšenej inflácii dá kúpiť menej ako v minulosti, euro má menšiu hodnotu ako predtým, jeho kúpna sila sa znížila. Prispôsobovanie výšky príjmov (dôchodkov, miezd) výške inflácie sa nazýva valorizácia. Opatreniami voči inflácii sú sledovanie stability cenovej úrovne a zriaďovanie centrálnych bánk, ako napríklad Európska centrálna banka alebo systémov ako Federal Reserve System. Inflácia je predmetom výskumu ekonómie, špeciálne makroekonomiky. Podáva dôležité informácie o tom ako sa ekonomika vyvíja.

Antonymom pojmu inflácia je deflácia (záporná inflácia), signifikantný (značný) a trvácny pokles cien tovarov a služieb.^[2]

Pojmom dezinflácia sa označuje znižovanie miery inflácie. Reflácia označuje stav, ktorý nastane po deflácii, keď sa ceny vracajú na pôvodnú úroveň. Hyperinflácia je vysoká inflácia, ktorá je spôsobená hlavne stratou dôvery v menu.

Vysoká inflácia mení prerozdelenie príjmov, zapríčiňuje neistotu a vedie k ekonomickým deformáciám. Aké závažné sú jej účinky a či je cieľom dosahovať nulovú mieru inflácie, je nevyjasnená otázka a predmetom mnohých sporov.

Inflácia nie je len niečo zlé. Tri výhody inflácie sú [1] príjmy štátu z tvorby peňazí tzv. razobné, [2] možnosť použiť negatívne reálne úrokové sadzby ako ekonomicko-politický inštrument a [3] skutočnosť, že inflácia a peňažná ilúzia môžu uľahčiť proces valorizácie. ^[3]

Inflácia v dejinách

Spôsob, akým sa množstvo peňazí v obehu zvyšuje záleží od ich formy. Drahé kovy sa musia najskôr vyťažiť, aby sa množstvo mincí z drahého kovu mohlo zvýšiť, čo predstavuje nákladný proces. Tomu sa v minulosti dalo vyhnúť, tým že sa drahý menový kov nahradil nejakým lacnejším. V minulosti sa mena znehodnocovala týmto spôsobom. Mince sa sťahovali z obehu a boli nahradzované inými, v ktorých bol zvýšený obsah napríklad medi na úkor menového zlata alebo striebra. Tým sa dosiahol čistý zisk, ktorý zodpovedal množstvu kovu, o ktorý boli nové mince chudobnejšie. Išlo o takzvané razobné. Nakoľko nové mince boli v porovnaní s pôvodnými ľahšie, zaužíval sa aj pojem zľahčovanie mincí. Pokiaľ majú peniaze formu papierových bankoviek, dajú sa vytlačiť jednoduchšie a nepomerne lacnejšie. Inflácia papierových peňazí oproti kovovému menovému štandardu priniesla so sebou dimenziu, ktorá bola do tých čias neznáma. Príkladom sú francúzske asignáty, americké greenbacky alebo nemecká ríšska marka po prvej svetovej vojne. V novodobom bankovom systéme čiastočných rezerv vo väčšine prípadoch vytlačenie nových peňazí už nie je potrebné. Forme bankoviek zodpovedá iba malá časť celkového množstva peňazí, pokým zvyšok figuruje ako číselný záznam na bankových účtoch.

Staroveký Rím

Inflácia sa vyskytovala aj v dobe pred Starovekým Rímom. V Ríme nešlo o hyperinfláciu, pretože metalická menová sústava takúto masívnu devalváciu neumožňuje. Za vlády cisára Augusta v roku 27 sa používali mince bez prímesí z čistého zlata a striebra, boli to takpovediac ešte pravé zlaté časy. So zámerom zaplatiť rozsiahle projekty výstavby infraštruktúry, cisár vo francúzskych a španielskych baniach prikázal 24 hodinovú ťažbu drahých kovov. Týmto zvýšením množstva peňazí sa ceny v Starovekom Ríme medzi rokmi 27 pred Kr. až 6 po Kr. približne zdvojnásobili. Cisár Augustus rozpoznal tento vzájomný vzťah a v rokoch 6 – 14 distribúciu nových peňazí obmedzil. Potom ako sa ríša prestala zväčšovať a teda vypadli prírastky z vojenských výbojov, nastal problém zásobovania Starovekého Ríma potravinami z vlastných zdrojov. Preto v tom čase došlo v hospodárstve k prudkej zmene a ráznemu prechodu na poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo s následným výrubom drevín v oblasti Stredozemného mora. Výrub drevín v danej oblasti je známy problém, ktorý z oných čias pretrval až do dnešnej doby. Počas vlády Augustovho nevlastného syna Tibéria ostala ponuka peňazí naďalej nízka. Toto obmedzené množstvo peňazí viedlo k tomu, že pokladnica impéria sa plnila. Po Tibériovom zavraždení v roku 37 sa v nej nachádzalo 700 miliónov denárov, približne 30-násobné množstvo, ako zanechal cisár Augustus. Ďalší cisár Caligula kvôli svojim osobným zámerom vyvlastnil bohaté rodiny, so zámienkou, že proti nemu pripravujú komplot. Po ňom nasledoval cisár Claudius.

S nasledujúcim cisárom Nerom začal dlhotrvajúci pokles objemu zdrojov impéria. Cisár Nero štátnu pokladnicu prakticky vyprázdnil a popritom viedol enormný deficit obchodnej bilancie kvôli importom z kolónií, čím menu totálne znehodnotil. Následne prikázal zľahčiť vtedajšiu menu aureus o 10 %, teda z jedného funtu zlata sa malo po novom vyrobiť 45 aureov namiesto 41. Taktiež nechal zaviesť nový strieborný denár, ktorý sa miešal s 10 % medi, čím bol ľahší a zároveň jeho hodnota o 25 % nižšia. Následkom týchto opatrení bola masívna inflácia. Bohatí občania sa odsťahovali do vzdialených provincií, aby sa vyhli rímskym daňovým vymáhačom. Kvôli tomu sa Nerovi nepodarilo preraziť všetky staré mince na nové, čo bolo jeho pôvodným plánom.

Od čias Nera sa až dve výnimky pomer drahého kovu v minciach stále znižoval. Počas Nerovej vlády bol podiel striebra v strieborných minciach ešte 94 %. V roku 86 cisár Vitellius znížil pomer striebra na 83 %. V roku 81 a 98 cisári Domicián a Traján zvýšili pomer na 93 %. Odvtedy sa do roku 268, do vlády cisára Claudia II., pomer dramaticky znížil až na 0,02% podiel. Staroveký Rím trpel mnohými problémami. Stále pohraničné konflikty, vnútorné nepokoje, masívna závislosť od importu, ktorá viedla k zvyšovaniu deficitu obchodnej bilancie, rebélie otrokov, roľnícke povstania v provinciách, súboje o moc medzi bohatými a chudobnými provinciami a zlé spravovanie ríše boli problémy, ktoré boli riešené obrovskými množstvami peňazí a ktoré mali často opačný efekt a viedli k ďalším problémom. Ďalšie uvoľňovanie finančných prostriedkov viedlo k nárastu inflácie, úpadku rímskej spoločnosti a hospodárstva, oslabeniu armády a v konečnom dôsledku až k zániku Starovekého Ríma. V piatom storočí oslabený a finančne vyčerpaný Staroveký Rím vyplienili Vandali, Západní a Východní Góti.

Ďalšou mincou, na ktorej sa dá odsledovať zánik Starovekého Ríma, je mosadzný sestercius. Počas zlatej éry cisára Augusta, okolo prelomu letopočtu, obsahoval sestercius priemerne 22 % zinku. V antike výroba čistého zinku nebola technicky možná. Preto sa k výrobe mosadze miešala a tavila meď so smithsonitom. V Starovekom Ríme bol dopyt po smithsonite vysoký. Kvôli jeho zriedkavému výskytu patril k najdrahším nerastom antiky a garantoval hodnotu viacerých mincí. Počas vlády cisára Diokleciána bol smithsonit osemkrát drahší ako meď a v Severnej Afrike sa zaň platilo viac ako za striebro. Po vláde cisára Augusta obsah zinku v sesterciuse neustále ubúdal. Počas vlády cisára Vespaziána (69 – 79 po Kr.) mal sestercius podiel zinku 17 %, počas vlády cisára Trajána (98 – 117 po Kr.) 15 % a počas vlády cisára Hadriána 12 %. Počas vlády cisára Marca Aurélia (161 – 180 po Kr.) klesol podiel zinku na 9 %. Za cisára Commoda (177 – 192 po Kr.), ktorý sa viac zaujímal o gladiátorské zápasy ako o správu ríše, mal sestercius podiel zinku už iba okolo 3 %. Od tohto bodu sa jedna z najdôležitejších mincí ríše dramaticky znehodnocovala. Počas nasledujúcich cisárov sa obsah zinku v sesterciuse prakticky nedá dokázať. Mince z čias cisára Gordiána III. (238 – 244 po Kr.) obsahujú iba okolo 0,3 % zinku. Drahý smithsonit (zinok) sa sprvu nahrádzal lacnejšou meďou. Od čias vlády cisára Titusa (79 – 81 po Kr.) sa do sestercia začal dodatočne primiešavať cín a od čias vlády cisára Antoninusa Piusa ešte olovo. V polovici 3. storočia po Kr. sa v Rímskej ríši zvýšil priemerný obsah cínu v sesteriuse na 5 až 8 % a priemerný obsah olova na 10 až 15 %. Pomerne lacné kovové zliatiny začali celkom vytláčať drahý smithsonit. V porovnaní s vládou cisára Augusta materiál sesterciusa už nemal takmer žiadnu hodnotu.

Španielsko a Portugalsko

Španielsko-portugalská ríša počas vlády Karola V. a Filipa II. kontrolovala časti Západnej Európy, väčšiu časť afrického pobrežia, Filipíny, Indonéziu, Mexiko a celý juhoamerický kontinent. Išlo naozaj o impérium, v ktorom slnko nikdy nezapadá. Z dôvodu vykorisťovania predovšetkým juhoamerických baní a dovozu týchto kovov po mori do Európy, nastala na jej území masívna inflácia. Medzi rokom 1500 a 1600 sa ceny v Európe skoro zoštvornásobili. Potom, ako po roku 1580 dovoz kovov poklesol, zasiahla španielsky polostrov ťažká ekonomická depresia, ktorá trvala skoro celé 17. storočie. Ďalšie dôvody boli aj strata území na východe, piráti, povstania a vojny proti takmer všetkým krajinám Európy vrátane Turecka. Španielska koruna v roku 1557 nedokázala platiť svoje dlhy. K ďalším výpadkom platobnej schopnosti došlo v rokoch 1575, 1596, 1607, 1627 a 1647.

Weimarská republika

Veľká hyperinflácia vypukla vo Weimarskej republike po prvej svetovej vojne. Peniaze počas krátkej doby strácali na hodnote a všetky úspory boli znehodnotené. Na vrchole inflácie sa jeden dolár rovnal 4,2 biliónom (v dôsledku špekulácie v istej chvíli až 12 biliónom) weimarských mariek. Existuje viacero názorov, prečo k tejto hyperinflácii došlo. Podľa britského historika Nialla Fergussona bola skutočnou príčinou vláda weimarskej republiky, ktorá sa takýmto spôsobom politicky snažila vymaniť z platenia vojnových dlhov. Druhá verzia hľadá vinu v platení privysokých reparácií Francúzsku.

Miera inflácie

Pre mieru inflácie (mieru nárastu cenovej hladiny) makroekonomicky spravidla používame dve meradlá, deflátor HDP a index spotrebiteľských cien. Porovnáva sa pritom medzimesačná inflácia (napr. mesiac november 2006 sa porovná s novembrom 2007) alebo sa utvorí celoročný cenový priemer. V priemyselne rozvinutých krajinách sú bežné hodnoty inflácie do 10 %. V tranzitných krajinách, akými sú napríklad krajiny východného bloku, môže dôjsť k presiahnutiu tejto hranice bez toho, aby to indikovalo ekonomickú krízu. V Lotyšsku boli v roku 2006 pri ekonomickom raste 11,9 % na druhej strane namerané hodnoty inflácie 13,9 %.^[4]. Popri týchto metódach sa v ekonomike etabloval výpočet podľa indexu nákladov životnej úrovne, COLI (angl. cost of living index).

Mieru inflácie (mieru nárastu cenovej hladiny) označujeme ako:^[3]

\pi _{t}={\frac {(P_{t}-P_{t-1})}{P_{t-1}}}

Miera inflácie $\pi _{t}$ , je miera, ktorou stúpa cenová hladina:

P_{t}=(1+\pi _{t})P_{t-1}

$P_{t}$ = deflátor HDP; Index spotrebiteľských cien; cenová hladina v roku t
$\pi _{t}$ = miera inflácie v roku t

Deflátor HDP^[3]

Deflátor hrubého domáceho produktu nazývaný aj implicitný cenový deflátor, je súhrnným cenovým indexom, ktorý odráža vývoj cenovej hladiny, tým že zohľadňuje zmeny cien všetkých tovarov a služieb v hospodárstve. Ak je miera inflácie nameraná na deflátore HDP nízka, hovorí sa o cenovej stabilite, ktorá je jednou z úloh hospodárskej politiky a najdôležitejším cieľom centrálnej banky. Deflátor hrubého domáceho produktu vyjadruje mieru inflačného znehodnotenia hrubého domáceho produktu.

P_{t}={\frac {HDP_{N}}{HDP_{R}}}

$P_{t}$ = deflátor HDP – pomer nominálneho HDP a reálneho HDP v roku t
$HDP_{N}$ = nominálny HDP
$HDP_{R}$ = reálny HDP

V základnom roku zodpovedá reálny HDP podľa definície nominálnemu HDP. V základnom roku sa následne cenová hladina postaví na úroveň 1 (alebo 100), pričom toto indexové číslo nemá hlbší ekonomický význam. Jeho miera nárastu je ale jasný ekonomický výraz, ktorý označuje akou mierou všeobecná cenová hladina za nejaké určité obdobie rastie.

Výhodou definície cenovej hladiny pomocou deflátora HDP spočíva v získaní jednoduchého vzťahu medzi nominálnym HDP, reálnym HDP a deflátorom HDP. Nominálny HDP sa rovná reálnemu HDP vynásobeným s deflátorom HDP. Miera nárastu cenovej hladiny nominálneho HDP tak zodpovedá sume z reálnej miery nárastu a inflácie.

g_{HDP}=g_{Yt}+\pi _{t}

$g_{HDP}$ = miera rastu HDP
$g_{Yt}$ = miera rastu produkcie za určité obdobie t
$\pi _{t}$ = miera inflácie za určité obdobie t

Presnejšie:

g_{HDP}=g_{Yt}+\pi _{t}+g_{Yt}.\pi _{t}

$g_{HDP}$ = miera rastu HDP
$g_{Yt}$ = miera rastu produkcie za určité obdobie t
$\pi _{t}$ = miera inflácie za určité obdobie t

Pokiaľ sú $g_{Yt}$ a $\pi _{t}$ nízke je ich súčin zanedbateľný a preto sa môže vynechať.

Index spotrebiteľských cien

Deflátor HDP je miera priemernej ceny produkcie a tým meria vývoj cien všetkých vyprodukovaných statkov. Spotrebitelia sa zaujímajú o priemernú cenu spotrebných statkov, teda všetkých statkov ktoré spotrebúvajú. Množstvo vyrobených statkov sa od množstva spotrebovaných statkov odlišuje z dvoch dôvodov. Niektoré z vyprodukovaných statkov, nie sú predané spotrebiteľom ale podnikom (investičné statky), štátu alebo do zahraničia. Niektoré statky, ktoré spotrebitelia kupujú nie sú vyrobené doma, ale sa dovážajú.

Pre meranie priemerných cien všetkých spotrebných statkov sa v makroekonómii preto používa iný index, takzvaný index spotrebiteľských cien. Tento sa vypočítava pomocou tzv. spotrebného koša^[5], ktorý v jednom určitom roku (základný rok) reprezentatívne zachytáva náklady spotreby priemernej domácnosti a percentuálny výsledok sa porovná s nákladmi domácnosti nasledujúceho/nasledujúcich rokov. Index spotrebiteľských cien tovarov a služieb vyjadruje priemernú mieru zmeny cien tovarov a služieb kupovaných s cieľom spotrebovať v prevažnej väčšine domácností na Slovensku. Spotrebiteľské ceny jednotlivých reprezentantov sa zisťujú na území Slovenska celoplošne vo vybranej sieti predajní a prevádzok služieb, kde obyvatelia zvyčajne nakupujú. Ceny sa zisťujú počas prvých 20 dní sledovaného mesiaca. Za cenové reprezentanty boli vybrané výrobky a služby, ktoré svojím rozsahom reprezentujú celú sféru spotreby.^[6] Spotrebný kôš zohľadňuje predmety bežnej krátkodobej spotreby (napr. potraviny, noviny, benzín), predmety dlhodobej spotreby (napr. oblečenie, automobily, elektrospotrebiče) a služby (nájomné, kadernícke alebo kozmetické služby a iné).^[7] Na Slovensku takúto štatistiku vykonáva a zverejňuje Štatistický úrad Slovenskej republiky,^[8] v zahraničí, napríklad v Rakúsku je to úrad Statistik Austria (STAT)^[9] a v Nemecku spolkový štatistický úrad Statistisches Bundesamt.^[10] Mieru inflácie v celej eurozóne vypočítava Eurostat pomocou harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien. Problémy tejto štatistickej metódy vychádzajú so zvyšujúceho sa odstupu k základnému roku a tým k strate reprezentatívnosti daného spotrebného koša, nakoľko sa správanie spotrebiteľov permanentne mení. Z toho dôvodu sú napríklad inovácie v spotrebnom koši zohľadnené iba čiastočne. Okrem toho taktiež nie je zohľadnený fakt, že zdražené produkty spotrebitelia rýchlo nahradia lacnejšími (cenová elasticita dopytu). Takisto táto hodnota agreguje všetkých spotrebiteľov bez ohľadu na ich príjem, takže nevedno do akej miery sú infláciou zasiahnuté rôzne príjmové skupiny. Okrem toho sa nezohľadňujú dôležité oblasti hospodárstva ako trh s nehnuteľnosťami a obchod s peňažnými produktami. Preto bol v rokoch 2002 – 2007 v dolárovom a eurovom obchodnom priestore zaznamenaný výrazný nárast množstva peňazí, čo by podľa rovnice výmeny malo viesť k zvýšeniu cien. Tento nárast sa uskutočnil v oblastiach, ktoré index spotrebiteľských cien nezaznamenáva, teda v oblasti trhu s finančnými produktami ako hedgeový fond ako aj na trhu s nehnuteľnosťami. Pokiaľ tento nárast množstva peňazí na druhej strane nevyváži zvýšenie cien reálnych produktov, zvýši sa cenová úroveň bez toho, aby to z indexu spotrebiteľských cien bolo zrejmé.

Index cien výrobcov, ktorý meria cenovú hladinu na úrovni veľkoobchodu, resp. výroby sa nesmie mýliť so spotrebiteľským indexom cien. Index cien výrobcov je tvorený množstvom odvetvových indexov, ktoré sa skladajú podobne ako index spotrebiteľských cien. Zloženie spotrebného koša výrobkov a služieb sa líši. Index cien výrobcov plní úlohu predstihového ukazovateľa, pretože zmeny v tomto indexe sa následne premietnu do indexu spotrebiteľských cien.

Miera inflácie na Slovensku od roku 2000 – 2012 podľa harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien Európskej únie, podľa Eurostatu:^[11]

	2000	2001	2002	2003	2004	2005	2006	2007	2008	2009	2010	2011
Inflácia (%)	12,2	7,2	3,5	8,4	7,5	2,8	4,3	1,9	3,9	0,9	0,7	4,1

Hedonistická metóda

Niektoré štáty USA (od 1998), Austrália, Nový Zéland, Spojené kráľovstvo a Nemecko (od zavedenia euromeny v roku 2002) vypočítavajú mieru inflácie (exkurz: a ekonomický rast) hedonistickou metódou, ktorou sa dosahujú nižšie inflačné čísla. Ide o pokus kvantifikácie kvality produktov. V Spojených štátoch podporoval zavedenie hedonistickej metódy vtedajší šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan. Keďže sa inflácia ovplyvňuje prostredníctvom základnej úrokovej sadzby a množstvom peňazí, pri nižšej inflácii sa základná úroková sadzbu môže znížiť a množstvo peňazí centrálnou bankou zvýšiť. Nárast množstva peňazí sa orientuje popri inflácii aj na zvýšenom ekonomickom raste. K tomu sa v Spojených štátoch sociálne dávky aj platová politika často prispôsobujú miere inflácie.

Prídavné meno hedonistický je síce odvodené od pojmu hedonizmus, úsilia dosiahnuť zmyselnosť a pôžitok, ale táto interpretácia má s týmto výpočtom dočinenia len málo. Je tým myslené, že v štatistickom zázname má byť zohľadnené narastajúce potešenie, ktoré kráča paralelne s kvalitatívnym vylepšeniami a následne odrátané od nameraného zvýšenia cien. Pri hedonistickej metóde sa jeden ekonomický produkt subjektívne rozloží na viacero kvalitatívnych vlastností a následne pomocou takzvanej regresívnej analýzy sa vypočíta vplyv týchto kvalitatívnych charakteristických znakov na cenu. Pomocou toho sú zmeny cien, ktoré sú založené iba na zmene kvalitatívnych vlastností, oddelené a eliminované od čistého zvýšenia cien.

Príklad hedonistickej štatistickej metódy: Rýchlosť centrálneho procesora v počítačoch sa v roku 2005 vďaka zlepšeným technológiám zvýšila z 2 000 MHz na 3 000 MHz. V priemere roka však ceny za CPU zostali konštantné. Zvýšenie taktovej frekvencie z 2 000 MHz na 3 000 MHz pri procesoroch vyjadruje kvalitatívne zlepšenie o 50 %. Takže ceny za CPU pri zohľadnení kvalitatívneho zlepšenia v priebehu roka 2005 v spotrebiteľskej štatistike vlastne klesli o tretinu (zníženie inflácie). Podobne sa pomocou ďalších počítačových komponentov vypočíta celková cena počítača. Pri nových funkciách, ako napríklad pri modernizácii obrazoviek, sa počíta pomocou kvantifikácie kvality (ako napríklad ostrosť obrazovky) a záleží na subjektívnom posúdení štatistika, či k takémuto zlepšeniu došlo.

Problémy tejto metódy sú v subjektívnych rozhodnutiach štatistikov, či pri danom produkte vôbec došlo ku kvalitatívnemu zlepšeniu. Ak by sa táto metóda použila s prísnym meradlom, museli by do štatistiky byť zahrnuté aj zhoršenia kvality, pričom prakticky k tomu nedochádza. Napríklad časté meškania v železničnej doprave alebo výroba potravín s lacnejšími surovinami, sa ako zhoršenie kvality daných tovarov alebo služieb a inflačne zvyšujúcimi účinkom nikde nezaznamenávajú. Takisto paralelne k zvyšovaniu výkonnosti táto metóda nezohľadňuje dobu použiteľnosti konzumných výrobkov, ktoré majú čím ďalej kratšiu životnosť.

Miera jadrovej inflácie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jadrová inflácia

Model jadrovej inflácie na cenovom indexe bez zohľadnenia potravín a energií ako prvý popísal ekonóm Robert J. Gordon v roku 1975.^[12]. Ide o najčastejšiu definíciu jadrovej inflácie. U nás táto definícia zodpovedá definícii (slovenskej) čistej inflácie. Vo Švajčiarsku používa Švajčiarska národná banka jadrovú infláciu ako výpočet inflácie bez potravín, nápojov, tabaku, sezónnych produktov, energií a pohonných hmôt.^[13] Definícia jadrovej inflácie na Slovensku zodpovedá definícii čistej inflácie v Česku; česká čistá inflácia (čes. čistá inflace) = slovenská jadrová inflácia. Eurostat vypočítava jadrovú infláciu ako harmonizovaný index spotrebiteľských cien, HICP (angl. harmonised Index of consumer prices) očistený o energetické a potravinové komponenty. Európska centrálna banka používa výsledok ako indikátor na zavedenie menovo-politických opatrení.

Kritika konceptu jadrovej inflácie vyčíta, že výkyvy cien potravín a energií nemusia vždy podliehať iba krátkodobým cenovým šokom alebo sezónnemu kolísaniu, ale hlavne v posledných rokoch podliehajú dlhotrvajúcemu narastajúcemu trendu. Jadrová inflácia tento efekt nezohľadňuje, aj napriek tomu, že percentuálna hodnota výdavkov občanov za energie a potraviny z celkového objemu výdavkov je vysoká.

Jadrová a čistá inflácia na Slovensku

Bližšie informácie v článkoch: Čistá inflácia a Čistá inflácia (jadrová inflácia)

Jadrová inflácia podľa definície na Slovensku je celková inflácia – (regulované ceny + vplyvy zmien nepriamych daní a dotácií). Je to národohospodársky koncept, definovaný ako kvantifikácia miery rastu cenovej hladiny na neúplnom spotrebnom koši, ktorý je očistený od vplyvu regulovaných cien, zmien nepriamych daní a dotácií. Táto nová metodika merania inflácie vychádza z potreby štandardizácie jej vykazovania s krajinami Európskej únie, ako aj z potreby presnejších informácií o vývoji cien bez jednorazových a netrhových opatrení, ktoré nie sú ovplyvniteľné menovou politikou Národnej banky Slovenska.

Čistá inflácia je pojem z oblasti merania inflácie používaný na Slovensku (od r. 2000), v Česku a v Poľsku. Zahŕňa časť inflácie, pričom definície čistej inflácie sa v jednotlivostiach rôznia. Na Slovensku je čistá inflácia definovaná ako príspevok sektora obchodovateľných tovarov bez potravín a sektora trhových služieb k celkovej miere inflácie. Čistá inflácia = celková inflácia – (ceny potravín + regulované ceny). Vo svojej definícii teda zodpovedá všeobecnej definícii jadrovej inflácie podľa Robert J. Gordona.

Vzorec na výpočet jadrovej inflácie na Slovensku:

I_{x_{a}i}=I_{x}{\frac {\Delta a_{i}}{\Delta x}}

$I_{x_{a}i}$ = vplyv položiek s trhovými (neregulovanými) cenami na celkovú infláciu v percentuálnych bodoch
$I_{x}$ = celkový indexu spotrebiteľských cien v %
$\Delta a_{i}$ = absolútny rozdiel prepočítaných váh položiek s trhovými cenami k sledovanému obdobiu
$\Delta x$ = absolútny rozdiel prepočítaných váh za celý spotrebný kôš k sledovanému obdobiu

Dôvody využívania jadrovej inflácie

Pri výbere spotrebného koša pre výpočet inflácie ide vo všeobecnosti o pokus zadefinovania spotrebného koša, ktorý by popísal účinky inflácie čo najlepšie. V Európe sa na to používa harmonizovaný index spotrebiteľských cien. Jednotlivé aspekty inflácie sa s indexom takéhoto druhu nedajú primerane zobraziť. Ide pritom o kolísanie cien počas ročných období a kolísanie cien energií. Istá časť cien produktov počas ročných období kolíše. Vzťahuje sa to predovšetkým na potraviny. Tento efekt ročných období prekrýva skutočnú mieru inflácie (angl. headline inflation). Pre elimináciu tohto efektu existujú dve možnosti. Vyhladenie pomocou priemerov alebo odstránenia potravín zo spotrebného koša (koncept jadrovej inflácie). Podľa štúdie americkej banky Federal Reserve Bank of New York je koncept jadrovej inflácie vhodnejší ako použitie priemerov.^[14]. Ceny (zväčša importovaných) fosílnych palív (hlavne ropa, zemný plyn a uhlie) tiež ľahko podliehajú výkyvom. K tomu je potrebné zohľadniť, že tieto ceny v priebehu niekoľkých štvrťrokov prostredníctvom produkčnej reťaze ovplyvňujú ceny ďalších produktov. Aj tento efekt sa dá najlepšie korigovať nezohľadnením cien energií v spotrebnom koši. Takýmto opatrením je možné ľahšie popísať účinky vonkajších vplyvov akými sú napríklad cenové šoky počas ropnej krízy.

Vnímaná inflácia

Výška inflácie je spotrebiteľmi vnímaná rôzne. Jedným z dôvodov rozdielu medzi vnímanou infláciou a štatisticky nameranou infláciou je skutočnosť, že v spotrebnom koši, ktorý je používaný na vypočítanie miery inflácie, sa nenachádzajú iba produkty dennej potreby, ale aj produkty s dlhšou životnosťou ako napr. automobily a tento výber alebo množstvo produktov sa nezhoduje so spotrebou každého jednotlivca alebo so skupinou spotrebiteľov. Vnímanie zmien cien je pre tovar dennej spotreby senzibilnejšie ako pre produkty s dlhšou životnosťou. Pokiaľ sa ceny tovarov dennej spotreby zvyšujú rýchlejšie ako ceny za produkty s dlhodobou životnosťou, leží vnímaná inflácia vyššie. Pokiaľ stúpajú ceny produktov s dlhodobou životnosťou rýchlejšie ako tovar dennej spotreby vzniká opačný dojem a vnímaná inflácia je nižšia.^[4] Fenomén vnímanej inflácie sa po zavedení euromeny stal na Slovensku predmetom spoločenského diškurzu.

Rôzne pohľady na infláciu

Ekonomické školy majú rozličné pohľady na príčiny inflácie. Jednotlivé teórie inflácie ale nie sú obmedzené len na jednotlivé ekonomické školy. Tri zjednodušené príklady prístupu k inflácii troch ekonomických škôl:

Neokeynesovská a novokeynesovská teória

Podľa neokeynesovskej teórie existujú dva hlavné druhy inflácie:

Dopytová inflácia, ktorá je spôsobená zvýšeným dopytom po tovaroch (vrátane zvýšenia množstva peňazí v obehu).
Nákladová inflácia, ktorá je spôsobená zvýšením nákladov (miezd alebo materiálu) alebo znížením vyrábaného množstva.

Americký ekonóm Roger Gordon zaviedol tretí faktor, tzv. zabudovanú infláciu; inflačnú inerciu (tzv. trojuholníkový model).

Phillipsova krivka

Bližšie informácie v hlavnom článku: Phillipsova krivka

Phillipsova krivka zobrazuje vzťah medzi rastom miezd alebo infláciou a nezamestnanosťou. Pôvodná (neokeynesovská) Phillipsova krivka ukazovala nepriamu úmernosť medzi infláciou a nezamestnanosťou. Istá úroveň inflácie bola požadovaná preto, aby klesala nezamestnanosť. Phillipsova krivka dokázala dobre opísať vývoj v Spojených štátoch v 60. rokoch 20. storočia, ale stagflácia v 70. rokoch 20. storočia, si vyžiadala rôzne úpravy tejto krivky. Jednou z mnohých možností, je nanášanie zmeny inflácie na jednu z osí grafu.

Pôvodné vysvetlenie Phillipsovej krivky znie tak, že zvýšený dopyt po tovaroch zvýši dopyt po práci (zníži nezamestnanosť), dopyt po práci naopak zvýši mzdy a vyššie mzdy zvyšujú náklady, čím zvyšujú ceny podnikov.

Monetarizmus

Monetaristi tvrdili, že inflácia je spôsobená (takmer iba) rýchlejším tempom rastu ponuky peňazí, než ekonomickým rastom. V praxi je možné toto porovnanie realizovať pomocou podielu deflátoru HDP so zmenou v ponuke peňazí.

Príčinou je nerovnováha v ekonomike spôsobená:

Emisiou prebytočného množstva peňazí,
zaostávaním výroby tovarov za rastom kúpyschopného dopytu,
prílevu tovaru bez odbytu na trhu.

Emisia prebytočného množstva peňazí

Jednou z príčin inflácie je rast fyzického objemu peňazí v ekonomike. Inak povedané, čím viac peňazí je do ekonomiky vpustených, tým viac je ich potrebné, aby mali rovnakú reálnu hodnotu (teda aby sme si za ne mohli kúpiť veci rovnakej hodnoty). Množstvo peňazí v ekonomike reguluje prostredníctvom menovej politiky centrálna banka každého štátu. Výrazne ho môže ovplyvniť aj vláda svojou spotrebou.

Rakúska škola

Rakúska škola ekonómov z terminologického hľadiska svojho času definovala (a niekedy aj dnes definuje) slovo inflácia ako zvýšenie ponuky peňazí (nesprevádzané rastom dopytu po peniazoch). Rozlišuje medzi rastom cien spôsobených zvýšením ponuky peňazí (len tento rast nazýva tradične inflácia) a prirodzenými zmenami cien, napríklad z dôvodu vyššieho dopytu (takéto zmeny táto teória tradične neoznačuje ako infláciu). Preto, z pohľadu ekonómov Rakúskej školy, je jednoduché zastaviť infláciu definovanú ako rast množstva peňazí – stačí prestať vytvárať nové peniaze.

Podľa ekonómov Rakúskej školy, ak sa nezmenia ďalšie ekonomické faktory, inflácia spôsobí rast cien, ale určiť presne, ktoré ceny budú ovplyvnené a v akej miere závisí od toho, ako boli novo vytvorené peniaze zavedené do systému.

Druhy inflácie

Z kvantitatívneho hľadiska (podľa tempa rastu cien):

Mierna inflácia – medziročný rast cien v rozmedzí 1 – 9 %
Cválajúca inflácia – medziročný rast cien 10 – 1 000 %
Hyperinflácia – extrémny prípad inflácie vyjadrenej štvor- a viacciferným číslom (viac ako 1 000 %)

Z hľadiska príčin vzniku:

Dopytová inflácia (inflácia ťahaná dopytom; angl. demand-pull inflation) – vzniká v dôsledku toho, že je agregátny dopyt ekonomiky väčší ako jej agregátna ponuka
Nákladová inflácia (ponuková alebo mzdová inflácia; angl. cost-push inflation) – vyvolaná zvýšením nákladov resp. nákladovými šokmi

Z hľadiska očakávania ekonomických subjektov:

Z hľadiska zjavnosti:

Z hľadiska vybilancovanosti:

Proporcionálna inflácia – všetky ceny rastú približne rovnako rýchlo. Absolútna cenová hladina rastie, ale pomery cien sa navzájom nemenia.
Neproporcionálna inflácia – absolútna cenová hladina rastie, pomery cien sa menia

Okrem tohto rozdelenia, rozoznávame aj ďalšie druhy inflácie:

Stagflácia (slovo zložené zo slov stagnácia a inflácia) – stav, keď ekonomika vykazuje zároveň stagnáciu a infláciu. Vyjadruje obdobie s vysokou infláciou a zároveň národný produkt buď klesá alebo sa prinajmenšom nezvyšuje.
Slumpflácia – (angl. slumpflation) – zriedkavé označenie pre stav, kedy vládne inflácia aj recesia (pokles HDP).

Referencie

↑ Európska centrálna banka: Čo je inflácia? [online]. [Cit. 2013-09-09]. Dostupné online.
↑ Výročná správa Národnej banky Slovenska z roku 2008 [online]. [Cit. 2013-09-09]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu.
↑ ^a ^b ^c BLANCHARD, Oliver. Makrökonomie. München : Pearson Studium, 2006. ISBN 978-3-8273-7209-3. (po nemecky)
↑ ^a ^b Werner Rothengatter, Axel Schaffer: Makro kompakt: Grundzüge der Makroökonomik, Druhé vydanie. 2008, ISBN 3-7908-2007-5, strana 141, online (po nemecky)
↑ Spotrebný kôš v Slovenskej republike v roku 2013 [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, [cit. 2013-11-07]. Dostupné online. Archivované 2013-11-13 z originálu.
↑ Indexy spotrebiteľských cien v Slovenskej republike [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, 2013-09-01, [cit. 2013-10-23]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (po slovensky, po anglicky)
↑ Financie.sk: Meranie inflácie [online]. [Cit. 2013-09-13]. Dostupné online. Archivované 2013-10-23 z originálu.
↑ Webová stránka Štatistického úradu SR [online]. [Cit. 2013-10-10]. Dostupné online. Archivované 2013-10-20 z originálu.
↑ Statistik AT [online]. [Cit. 2013-09-12]. Dostupné online. (nemecký)
↑ DEstatis [online]. [Cit. 2013-09-12]. Dostupné online. (nemecký)
↑ Prehľad miery inflácie v Slovenskej republike, tabuľka [online]. [Cit. 2013-11-07]. Dostupné online. Archivované 2013-11-11 z originálu.
↑ Gordon, Robert J., „Alternative Responses of Policy to External Supply Shocks“ in: Brookings Papers on Economic Activity, číslo 6/1975, strana 183 – 206
↑ Štatistický mesačník Švajčiarskej národnej banky, október 2013 / Monthly Statistical Bulletin October 2013 [online]. 15. september 2013, [cit. 2013-11-07]. Dostupné online. Archivované 2011-01-01 z originálu. (po nemecky, po anglicky)
↑ Robert Rich, Charles Steindel: „A Review of Core Inflation and an Evaluation of Its Measures“, Staff Report, Federal Reserve Bank of New York (2005)

Iné zdroje

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Inflácia (ekonomika)

[Európska_centrálna_banka-1] Európska centrálna banka: Čo je inflácia? [online]. [Cit. 2013-09-09]. Dostupné online.

[NBS-2] Výročná správa Národnej banky Slovenska z roku 2008 [online]. [Cit. 2013-09-09]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu.

[Makro-3] BLANCHARD, Oliver. Makrökonomie. München : Pearson Studium, 2006. ISBN 978-3-8273-7209-3. (po nemecky)

[Makro_kompakt-4] Werner Rothengatter, Axel Schaffer: Makro kompakt: Grundzüge der Makroökonomik, Druhé vydanie. 2008, ISBN 3-7908-2007-5, strana 141, online (po nemecky)

[Spotrebný_kôš_v_SR-5] Spotrebný kôš v Slovenskej republike v roku 2013 [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, [cit. 2013-11-07]. Dostupné online. Archivované 2013-11-13 z originálu.

[Spotrebný_kôš-6] Indexy spotrebiteľských cien v Slovenskej republike [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, 2013-09-01, [cit. 2013-10-23]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (po slovensky, po anglicky)

[7] Financie.sk: Meranie inflácie [online]. [Cit. 2013-09-13]. Dostupné online. Archivované 2013-10-23 z originálu.

[8] Webová stránka Štatistického úradu SR [online]. [Cit. 2013-10-10]. Dostupné online. Archivované 2013-10-20 z originálu.

[9] Statistik AT [online]. [Cit. 2013-09-12]. Dostupné online. (nemecký)

[10] DEstatis [online]. [Cit. 2013-09-12]. Dostupné online. (nemecký)

[11] Prehľad miery inflácie v Slovenskej republike, tabuľka [online]. [Cit. 2013-11-07]. Dostupné online. Archivované 2013-11-11 z originálu.

[12] Gordon, Robert J., „Alternative Responses of Policy to External Supply Shocks“ in: Brookings Papers on Economic Activity, číslo 6/1975, strana 183 – 206

[13] Štatistický mesačník Švajčiarskej národnej banky, október 2013 / Monthly Statistical Bulletin October 2013 [online]. 15. september 2013, [cit. 2013-11-07]. Dostupné online. Archivované 2011-01-01 z originálu. (po nemecky, po anglicky)

[14] Robert Rich, Charles Steindel: „A Review of Core Inflation and an Evaluation of Its Measures“, Staff Report, Federal Reserve Bank of New York (2005)

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]