Preskočiť na obsah

Portál:Astronómia/Obrázky týždňa (2009)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012

1 | 2 | 3 | 9 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52


Mapa reliktného žiarenia celej oblohy vytvorená z údajov družice COBE. Rozdiely vo farbe ukazujú nepatrné tepelné rozdiely v reliktnom žiarení. Z mapy bol odstránený vplyv pohybu Zeme a žiarenie Mliečnej cesty.


Obrázok z HST ukazuje Eta Carinae a bipolárnu hmlovinu NGC 3372, ktorá hviezdu obklopuje. Táto hmlovina bola čiastočne vytvorená výbuchom Eta Carinae, ktorý bol zaznamenaný v roku 1843. Samotná hviezda Eta Car je zobrazená ako biele miesto blízko stredu fotografie.


Isaac Newton, anglický fyzik, matematik a filozof, jeden z najznámejších fyzikov vôbec. Ako prvý sformuloval teóriu gravitácie a tým dokázal vysvetliť príčinu pohybu nebeských telies. Zostavil tri pohybové zákony, ktoré tvoria základ Newtonovej mechaniky.


Planetárna hmlovina NGC 6751 na zábere z Hubleovho vesmírneho ďalekohľadu. Rôzne farby predstavujú teploty plynu – modrá, oranžová a červená označujú plyn od najteplejšieho k najchladnejšiemu. Vietor a žiarenie z veľmi horúcej centrálnej hviezdy vytvorili prúdovité útvary v hmlovine.


Reflexné hmloviny M78 a NGC 2071. Modrá farba týchto hmlovín je spôsobená rovnakým javom, ako modrá farba oblohy. M78 má priemer 5 svetelných rokov a vzdialená je od Slnka asi 1 600 svetelných rokov.


Interagujúce galaxie, záber z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Táto dvojica galaxií vzdialená 350 miliónov svetelných rokov sa gravitačne navzájom deformuje.


Herbig-Harov objekt HH47, odfotený pomocou HST. Mierka predstavuje 1 000 AU, ekvivalent asi 20-násobku veľkosti našej slnečnej sústavy alebo 1 000-násobku vzdialenosti Zeme od Slnka.


Hviezdokopa M5 na zábere Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. M5 je vzdialená 24 500 ly od Zeme a obsahuje viac ako 100 000 hviezd; o viac než 100 z nich sa vie, že sú to premenné hviezdy.


Observatórium na Mauna Kea. Vrchol havajského vulkánu Mauna Kea sa nachádza nad inverznou vrstvou a v blízkosti rovníka, čo zaručuje dobrú viditeľnosť južnej aj severnej oblohy.


Fotografia protohviezdy a objektu Herbig-Haro 46/47 získaná Spitzerovým vesmírnym ďalekohľadom v oblasti spektra blízkeho infračervenému žiareniu. Podarilo sa tak nahliadnuť pod tmavú hmlovinu, ktorá zárodok hviezdy spravidla obklopuje.


Otvorená hviezdokopa NGC 2264 známa tiež ako Hviezdokopa Vianočný stromček. Tento záber v nepravých farbách urobil Spitzerov vesmírny ďalekohľad. V blízkosti tejto hviezdokopy je hmlovina, ktorá sa nazýva Kónus, či Kužeľová hmlovina.


Systém hviezdy Polárka, ako ho videl Hubbleov vesmírny ďalekohľad. Polárka je päťnásobná hviezda. Voľným okom vidíme len najväčšieho a najjasnejšieho člena pätice – žltého nadobra Polárku A.


Segment zvyšku po supernove s katalógovým označením NGC 6992. Je súčasťou rozsiahlejšieho komplexu hmlovín v súhvezdí Labute s názvom Riasová hmlovina, všetky sú však pozostatkom po jednej supernove.


Supernova SN1994D, ktorá explodovala v okrajových častiach galaxie NGC 4526. Ako naznačuje meno, táto supernova bola objavená v roku 1994. Snímka pekne demonštruje, že svietivosť supernovy je porovnateľná so svietivosťou celej galaxie.


Krabí pulzar, pozostatok po supernove SN 1054. Tento obrázok vznikol kombináciou optických dát z Hubbleovho vesmírneho teleskopu (červená časť) a röntgenových obrázkov z röntgenového observatória Chandra (modrá časť).


Merope, jedna z hviezd známej hviezdokopy Plejády. Je obklopená mračnom reflexnej hmloviny s označením IC 349, ktorá sa po dlhom čase úplne rozpadne.


Snímky galaxie M100 z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Ľavý obrázok je rozmazaný kvôli sférickej aberácii, optickej chybe ďalekohľadu. Pravá snímka vznikla po nasadení korektora COSTAR, ktorý chybu odstránil.


Časť Orlej hmloviny (M16), ktorá sa nachádza v súhvezdí Had. Zhustené mračná v hmlovine sa považujú za zárodok hviezd, alebo celých hviezdnych systémov – otvorených hviezdokôp.


Pištoľová hviezda (v strede fotografie), jedna z najžiarivejších hviezd v Galaxii. Obklopená je emisnou hmlovinou v tvare pištole, podľa ktorej dostala hmlovina aj hviezda názov. Hmlovina vznikla pred asi 5 000 rokmi pri explózii hviezdy.


Špirálová galaxia NGC 4414 v súhvezdí Vlasy Bereniky. Záber urobil Hubbleov vesmírny ďalekohľad v roku 1995. V jej mohutných špirálových ramenách je viditeľné veľké množstvo medzihviezdnej hmoty.


Hmlovina B 33 známa aj ako Konská hlava. Je to pravdepodobne najznámejšia tmavá hmlovina na oblohe, hoci vidieť sa dá len veľkým ďalekohľadom s mimoriadne veľkou svetelnosťou a v oblastiach s nepresvetlenou oblohou.


Röntgenová snímka zo satelitu Chandra zachytáva jadro našej Galaxie v nepravých farbách. V najjasnejšej časti snímky sa nachádza objekt Sagittarius A*, čo je pravdepodobne supermasívna čierna diera.


Hmlovina Slimák (Helix), planetárna hmlovina v súhvezdí Vodnára. Je to naša najbližšia a súčasne aj najjasnejšia planetárna hmlovina na oblohe. Vznikla asi pre 25 000 rokmi a rozpína sa rýchlosťou 24 km/s.


Záber zo Spitzerovho vesmírneho teleskopu hmloviny a hviezdokopy NGC 2244 v nepravých farbách. Prudký hviezdny vietor členov hviezdokopy vytlačil zvyšky okolitej materskej hmloviny a vytvoril v strede hmloviny dutinu.


Hviezdy Oriónovho pásu, známeho asterizmu v súhvezdí Orión. Najjasnejšie hviezdy smerom zľava doprava sú Alnitak, Alnilam a Mintaka. Pri hviezde Alnitak možno vidieť aj známe hmloviny Konská hlava a Plamennú hmlovinu.


Disk materiálu okolo hviezdy Fomalhaut spolu s extrasolárnou planétou Fomalhaut b, ktorú vyfotografoval Hubbleov vesmírny ďalekohľad v novembri 2008. Táto snímka bola prvá v histórii astronómie, na ktorej bola detegovaná extrasolárna planéta vo viditeľnom spektre.


Emisná hmlovina NGC 7635, ktorá bola pre svoj guľatý tvar spočiatku považovaná za planetárnu hmlovinu. Centrálna hviezda hmloviny je však postavená dosť excentricky. Je možné, že objekt nie je typickou planetárnou hmlovinou, ale že ju hviezdny vietor centrálnej hviezdy „vyfúkol“ do okolitého prostredia vyplneného ionizovaným vodíkom.


Seyfertov sextet, príklad interagujúcej galaktickej skupiny. Záber pochádza z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Jasná oblasť v pravom spodnom rohu v skutočnosti nie je galaxia, ale len mračno hviezd. Galaxie za dlhý čas splynú do jednej obrej galaxie.


Mladá hviezdokopa Westerlund 2, ktorá obsahuje hviezdy patriace medzi najsvietivejšie a najhmotnejšie hviezdy v našej Galaxii. Celkový vek hviezdokopy je menej ako 2 milióny rokov a vzdialenosť od Zeme približne 20 000 ly.


Záber hviezdokopy a molekulárnych oblakov NGC 2074 vo Veľkom Magellanovom mraku. Snímka zachytáva oblasť s priemerom 100 svetelných rokov, ktorá je jedným z najaktívnejších miest tvorby hviezd v Miestnej skupine galaxií.


Dve špirálové galaxie NGC 1 a NGC 2. Sú to prvé dva objekty zaznamenané v Novom všeobecnom katalógu, pretože v čase ich zapísania mali najmenšiu rektascenziu zo všetkých známych objektov. Obe galaxie sa nachádzajú v súhvezdí Pegas. NGC 1 meria v priemere 90 000 ly.


Umelecká predstava objektu Cygnus X-1. Je to masívna röntgenová dvojhviezda, pričom jednu zložku tvorí veľmi svietivý nadobor a o druhej sa predpokladá, že by to mohla byť čierna diera. Objekt je zdrojom röntgenového žiarenia a nachádza sa v súhvezdí Labuť.


Detail planetárnej hmloviny NGC 6302 z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. NGC 6302 sa nachádza v súhvezdí Škorpión, ale jej magnitúda je len 13,0, takže je pozorovateľná len väčšími ďalekohľadmi.


Mladé hviezdy v hmlovinovom komplexe Ró Ophiuchi. Snímku v nepravých farbách urobil Spitzerov vesmírny ďalekohľad. Tento prachoplynový komplex rozpresterajúci sa na oblohe od hviezdy Ró Ophiuchi až k hviezde Antares je naša najbližšia oblasť búrlivého zrodu hviezd.


Zábery rôznych interagujúcich galaxií z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Kolízie galaxií nie sú vo vesmíre ničím výnimočným, pričom vždy dochádza k ich tvaru a vznikajú tzv. pekuliárne galaxie. Aj naša Galaxia (Mliečna cesta) sa za niekoľko miliárd rokov zrazí s inou veľkou galaxiou, Galaxiou Androméda.


Pohľad zo Zeme na Mliečnu cestu v lete. Naša Galaxia sa nám na oblohu premieta ako svetlý pás – Mliečna cesta, ktorý je často prerušovaný nepriehľadnými mračnami medzihviezdnej hmoty. Kvôli medzihviezdnej hmote nedokážeme priamo nahliadnuť ani do jadra našej galaxie.


Schéma znázorňujúca priepustnosť zemskej atmosféry pre rôzne vlnové dĺžky elektromagnetického žiarenia. Len optické a rádiové observatóriá (čiastočne aj infračervené) dokážu pozorovať svoju oblasť spektra z povrchu Zeme, pre sledovanie v iných vlnových dĺžkach je nutné posielať ďalekohľady do vesmíru.


Keckove teleskopy (Keck 1 a Keck 2), ktoré stoja na vrchole vyhasnutej sopky Mauna Kea. Zrkadlo každého teleskopu sa skladá z 36 segmentov, ktoré spolu vytvárajú optickú plochu v tvare paraboly. Ich celková zberná plocha 200 metrov2 je 17-krát väčšia ako u Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu.


Protoplanetárne disky okolo mladých hviezd vo Veľkej hmlovine v Orióne. Na základe infračerveného žiarenia horúceho prachu bolo v tejto hmlovine detekovaných až zhruba 2 300 protohviezd obklopených protoplanetárnymi diskami. Mnohé tieto disky sú však postupne likvidované ultrafialovým žiarením najenergetickejších hviezd v hmlovine, hlavne Trapézu.


Zvyšok supernovy Cassiopeia A na kombinovanej snímke z ďalekohľadov HST a SIRTF. Žiarenie emitujú vlákna hmloviny, ktoré sa doteraz rozpínajú rýchlosťami okolo 6 000 km/s. Tieto zvyšky hviezdy vytvárajú prstencovú štruktúru s priemerom 4´, ktorá je však vizuálne veľmi slabá.


Štvorica snímok zo Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu. V smere hodinových ručičiek: Infračervené snímky špirálovitej galaxie Messier 81; Výbuchy z prahviezdy Herbig-Haro 46/47; Odhalené prahviezdy v rozmanitom pohľade v tmavej globule IC1396; kométa Schwassmann-Wachmann 1


Galaxia M31 v súhvezdí Androméda nazývaná tiež niekedy Veľká hmlovina v Androméde patrí k najjasnejším a najznámejším galaxiám. Ako jediná galaxia severnej oblohy je dokonca pozorovateľná voľným okom. Patrí medzi špirálové galaxie podobne ako naša Galaxia a je najväčšou a najhmotnejšou galaxiou Miestnej skupiny.


Stĺpy stvorenia, tmavé piliere medzihviezdnej hmoty, ktoré sú súčasťou Orlej hmloviny v súhvezdí Hada. Táto snímka v infračervenom spektre a teda v nepravých farbách pochádza z Európskeho južného observatória (ESO). Stĺpy stvorenia sú gigantické štruktúry, pričom najvyšší z nich má dĺžku asi jeden svetelný rok.


Podrobný záber časti Vekej hmloviny v Orióne. Premenná hviezda LL Orionis vyžaruje veľmi energetický hviezdny vietor, ktorý vytvára rázovú vlnu v pomaly sa pohybujúcom plyne hmloviny. Záber je časťou podrobnej fotografie tejto hmloviny Hubbleovym vesmírnym ďalekohľadom.


Kresba súhvezdí letnej oblohy z atlasu Uranographia od Johanna Hevelia. Okrem známych súhvezdí ako Labuť, Delfín či Kozorožec tam možno nájsť aj Štít Sobieskeho, v súčasnosti nazývané len Štít.


Albireo, pomerne jasná hviezda v súhvezdí Labuť. V obrazci Labute tvorí jej hlavu. Už malým ďalekohľadom možno pozorovať, že je to dvojhviezda s veľmi kontrastnými farbami zložiek. Hlavná, jasnejšia zložka, je zlatožltá, jej sprievodca modrobiely.


Známa kamenná stavba Stonehenge, ktorá bola podľa niektorých výkladov vybudovaná z astronomických a kalendárnych dôvodov. Astronómia hrala významnú úlohu pri prechode zo spoločnosti lovcov-zberačov na poľnohospodársky orientované spoločnosti.


Otvorená hviezdokopa NGC 2467 s okolitou emisnou hmlovinou na zábere z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Zaujímavé je, že NGC 2467 je na rozdiel od iných otvorených hviezdokôp iba veľmi voľnou skupinou hviezd. Napriek tomu tieto mladé hviezdy vyžarujú dosť energie na to, aby pôsobili pozvoľný rozklad okolitých hmlovín.


Hubbleov vesmírny teleskop, najznámejšie kozmické observatórium a jediné, ktoré pozoruje vzdialené objekty (mimo iného) vo viditeľnom svetle. Záber urobila posádka raketoplánu Columbia potom, čo ďalekohľad odpojila od raketoplánu a za pomoci manipulačného ramena ho vypustila samostatnú dráhu. Stalo sa tak počas štvrtej servisnej misie k ďalekohľadu, ktorá prebiehala v marci 2002.


Teplotná mapa atmosféry exoplanéty HD 189733 b. Mapa vznikla v máji 2007 za pomoci infračerveného Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu. Táto planéta má viazanú rotáciu, čiže je k hviezde natočená stále rovnakou stranou. Na jej privrátenej strane sa preto vytvorila „horúca škvrna“.


Emisná hmlovina NGC 7000 známa aj pod názvom Severná Amerika, pretože svojím tvarom veľmi pripomína tento kontinent. Nachádza sa v súhvezdí Labuť a zaberá na oblohe plochu s veľkosťou šestnástich splnov Mesiaca. V jej blízkosti je hmlovina IC 5067-70 Pelikán.


Časť guľovej hviezdokopy M4, v ktorej je zeleným krúžkom vyznačená poloha pulzaru PSR B1620-26. Okolo pulzaru obieha biely trpaslík s označením PSR B1620-26b a planéta PSR B1620-26c.