Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia

Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia
Krajina	Sovietsky zväz
Vznik	20. máj 1942
Zánik	23. december 1945
Typ	Štáb
Velitelia	Timofej Amvrosievič Strokač
Podriadené jednotky	partizánske oddiely na Slovensku, v Poľsku, v Maďarsku a Rumunsku
Účasť
Vojny	Druhá svetová vojna

Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia (ÚŠPH) bol vytvorený 30. mája 1942 uznesením Hlavného veliteľstva Najvyššieho vrchného velenia ZSSR. Podriadený bol Ústrednému štábu partizánskeho hnutia a operačne Vojenskej rade Juhozápadného smeru a od roku 1943 Ústrednému výboru Komunistickej strany Ukrajiny. Po oslobodení Ukrajiny ÚŠPH riadil sovietske partizánske hnutie v Poľsku, Československu, Maďarsku a Rumunsku, školil partizánskych organizátorov a vysadzoval ich v tyle nepriateľa. Medzi 27. júlom a 1. októbrom 1944 bolo zásluhou UŠPH na Slovensku vysadených 12 desantných skupín so 192 príslušníkmi. Dňa 28. septembra 1944 vyslal UŠPH na Slovensko skupinu 10 sovietskych dôstojníkov na čele s A. N. Asmolovom, ktorí ovládli Hlavný štáb partizánskych oddielov na Slovensku. 1. októbra 1944 ÚŠPH odovzdal všetky partizánske formácie pôsobiace na území Československa operatívnym skupinám ÚŠPH pri Vojenskej rade 1. ukrajinského frontu a od januára 1945 aj pri Vojenskej rade 4. ukrajinského frontu. ÚŠPH bol rozpustený 23. decembra 1945.

História

Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia bol vytvorený 30. mája 1942 uznesením Stavky. Podriadený bol Ústrednému štábu partizánskeho hnutia a operačne Vojenskej rade Juhozápadného smeru. Do čela ÚŠPH bol vymenovaný zástupca ľudového komisára pre vnútorné záležitosti Ukrajinskej SSR T. A. Strokač, jeho zástupcom bol tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny (boľševikov) M. S. Spivak, splnomocneným predstaviteľ Vojenskej rady Juhozápadného smeru bol I. V. Vinogradov.

Rezolúciou č.GKO-1939s z 29. júna 1942 boli do veliteľstva menovaní: Syromolotnyj (člen Vojenskej rady Južného frontu), Šerstnev (náčelník spravodajského oddelenia južného frontu), Kaminsky (náčelník spravodajského oddelenia Juhozápadného frontu). Vinogradov (náčelník spravodajského oddelenia Juhozápadného frontu) bol z dôvodu preloženia na inú prácu zbavený funkcie člena ukrajinského štábu partizánskeho hnutia.

Od polovice marca 1943 bol ÚŠPH operatívne podriadená Výboru obrany štátu ZSSR. Zároveň bolo vedením partizánskeho hnutia na Ukrajine ako celku poverený Ústredný výbor Komunistickej strany Ukrajiny (boľševikov), politickým predstaviteľom bol N. S. Chruščov.

ÚŠPH sídlil v Moskve, od decembra 1943 v Kyjeve. Plánoval bojové operácie partizánov, koordinoval partizánske akcie s operáciami Červenej armády a bojovú činnosť jednotlivých oddielov a zabezpečoval vplyv komunistických straníckych orgánov. Disponoval dvojstranným rádiovým spojením s oddielmi a zväzkami a zabezpečoval zásobovanie zbraňami, muníciou a potravinami. V špeciálnych partizánskych školách a kurzoch pripravoval veliteľské kádre a špecialistov. Súčasťou štruktúry ÚŠPH boli aj operatívne skupiny pri vojenských radách jednotlivých frontov, koordinujúce bojovú a prieskumnú činnosť partizánov s operáciami Červenej armády.

ÚŠPH a Slovensko

Po oslobodení Ukrajiny poskytoval sa venoval ÚŠPH riadeniu partizánskeho hnutia v Poľsku, Československu, Maďarsku a Rumunsku. Moskovské vedenie KSČ v máji 1944 požiadalo ÚŠPH o vyslanie skúsených partizánskych veliteľov na Slovensko. Uznesením ÚV KS Ukrajiny zo 17. júna 1944 bolo UŠPH uložené zabezpečiť organizovanie a rozširovanie partizánskeho hnutia v Československu. Československým zástupcom moskovského vedenia KSČ pri ÚŠPH sa stal Rudolf Slánský, politickým pracovníkom československého školského práporu v partizánskej škole v Sviatošine mjr. A. Schramm. Vo výcvikových strediskách v Kyjeve, Obarove pri Rovne a neskôr vo Sviatošine bolo vyškolených 220 československých štátnych občanov. Po výcviku utvorili Slováci, Česi a sovietski občania výsadkové partizánske organizátorské skupiny, ktoré sa po vysadení stali základom štábov partizánskych jednotiek v Československu.

Prvou skupinou vysadenou ÚŠPH na Slovensko bola skupina P. A Velička vysadená v noci z 25. na 26. júla 1944 nad Liptovskou Osadou. Nasledovala skupina Ladislava Kalinu 6. augusta vysadená na Prašivej, skupina Ernesta Bielika 7. augusta na Latiborskej holi a 8. augusta boli vysadené dve skupiny Antona Šagáta a Alexeja Semionoviča Jegorova na Prašivej. Stupňujúca sa činnosť partizánov bola dobrou zámienkou na vtrhnutie nemeckých vojsk. Veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah. 28. augusta s ním vyslovila súhlas aj slovenská vláda. Už 26. augusta 1944 minister Mach v Bratislave oznamoval, že nemecké vojská budú okupovať slovenské územie. Dňa 29. augusta to oznámil minister obrany generál Čatloš večer v rozhlase. Tento deň začala vojenská okupácia Slovenska. Podľa povojnovej výpovede generála Höffleho boli z nemeckého pohľadu pre ozbrojenú intervenciu rozhodujúce partizánske udalosti v Ružomberku. Okolo 15. hodiny poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk na Slovensko a začalo organizovať otvorený odboj, čím sa vlastne začalo Slovenské národné povstanie v nevýhodnom obrannom variante.

Dňa 28. septembra 1944 vyslal ÚŠPH na Slovensko skupinu 10 skúsených sovietskych dôstojníkov na čele s A. N. Asmolovom, ktorí ovládli Hlavný štáb partizánskych oddielov na Slovensku. Do 1. októbra 1944 bolo zásluhou ÚŠPH na Slovensku vysadených 12 desantných skupín so 192 príslušníkmi.

Pre lepšiu koordináciu činnosti UŠPH odovzdal 1. októbra 1944 všetky partizánske formácie pôsobiace na území Československa operatívnej skupine ÚŠPH pri Vojenskej rade 1. ukrajinského frontu a od januára 1945 aj skupine ÚŠPH pri Vojenskej rade 4. ukrajinského frontu (partizánska brigáda Za slobodu Slovanov, Rákosi a partizánsky zväzok Stalin). Skupiny ÚŠPH boli postupne preformované na štáby partizánskeho hnutia pri jednotlivých frontoch. Pretože väčšina partizánskych jednotiek na území Československa bola podriadená Vojenskej rade 1. ukrajinského frontu, moskovské vedenie KSČ menovalo do jej štábu za svojho zástupcu A. Schramma.

Významnú úlohu zohral UŠPH aj po vojne pri zbieraní a sústreďovaní dokumentačného materiálu o partizánskych bojoch na území Československa. ÚŠPH bol rozpustený 23. decembra 1945.

Hlásenie o partizánskom hnutí v Československu

16. september 1944, Kyjev. Zvláštne hlásenie náčelníka Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia generálporučíka T. A. Strokača tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny N. S. Chruščovovi o partizánskom hnutí v Československu, Maďarsku a Rumunsku:

„

Prísne tajné O rozvoji partizánskeho hnutia a bojovej činnosti partizánov v Československu, Maďarsku a v Rumunsku V júni 1944 Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia podľa príkazu ÚV KS (b)U prikročil k príprave, formovaniu a leteckému prepravovaniu partizánskych oddielov a organizátorských skupín na územie Československa, Maďarska a Rumunska s úlohou organizovať a rozvíja partizánske hnutie v týchto kriajinách. Za ohdobie júl—august 1944 Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia do spomínaných krajín zhodil 35 organizátorských partizánskych oddielov, o celkovom počte 543 ľudí, ktoré vyrástli vo velké partizánske brigády a zväzky. K 12. septembru tohto roku na území Československa a Maďarska pôsobí 7 partizánskych brigád, 2 zväzky a 12 oddielov, o celkovom počte 15 650 ludí. Československo K 10. septembru 1944 na územie Slovenska do priestoru Ružomberka a Prešova bolo zhodených 16 organizátorských partizánskych oddielov o celkovom počte 249 ľudí. Oddiely nadviazali na Slovensku spojenie s miestnymi národnými výbormi, s vedúcimi okresných výborov komunistickej strany, a tiež s velením povstaleckej slovenskej armády; opierajúc sa o ich podporu razvinuli širokú organizátorskú prácu medzi obyvatestvom a slovenským vojskom, v dôsledku čoho k 10. septem-bru 1944 na území Slovenska pôsobí a udržiava s Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia rádiové spojenie: 7 partizánskych brigád, 2 zväzky a 7 oddielov, o celkovom počte 15 153 ľudí. Najväčšie z nich sú: 1. Veličkova brigáda 2085 ľudí pôsobí v priestore Turč. Svätého Martina 2. Jegorovova brigáda 2800 ľudí 3. Voľanského brigáda 600 ľudí v priestore Liptovského Hrádku 4. Bielikova brigáda 750 ľudí 15 km sz. od Revúcej, v priestore dediny Muráň 5. Sečanského brigáda 770 ľudí v priestore Ružomberka 6. Polova brigáda 425 ľudí 40 km záp. od Turč. Sv. Martina 7. Popovova brigáda 1524 ľudí 20 km záp. od Turč. Sv. Martina 8. Šukajevov zväzok 4300 ľudí v priestore 20 km sz. od Prešova 9. Jagupovov zväzok 1070 ľudí v priestore 20 km jv. od Prešova 10. Majorovov oddiel 300 ľudí v priestore 20 km južne od Prešova

“

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Украинский штаб партизанского движения na ruskej Wikipédii.